Captured Freedom

16. časť

Všetci sa na mňa uprene pozerali. Ako sa mám z toho vyvliecť?
Musím ísť niečo vymyslieť. Ale doma. Čo keď už tam je otec a čaká na mňa?
Jediný spôsob ako uniknúť z tejto situácie bol bežať preč.

Bežala som po tichých portlandských uliciach. Je to svojím spôsobom terapia.
Je úžasné vidieť letnú krajinu, ktorá se prebúdza k jeseni.
Rozmýšľam, či si niečo takéto normálny človek všíma.
Asi nie.

+++

Prišla som domov. Môžem to nazvať domov? Nepovažujem to za domov.
Budem to volať...dom.
Takže som prišla do domu. Prvá vec čo ma prekvapila, bol lístoček.

Ahoj, Anabell.
Naďalej nemôžeš vychádzať z domu. Som odcestovaný asi na týždeň. Keby si bola hladná, máš v chladničke jedlo, prípadne zavolaj na číslo na chladničke, dovezú ti to sem.
Dúfam, že ma nesklameš.
                                               Otec

Dúfam, že ma nesklameš? Čo to má znamenať? Že vyjdem vyhodiť kôš, tým ho sklamem? Prečo asi tak môže byť odcestovaný?
Otázok som mala v hlave ešte viac, no odpovede na ne aj tak nezískam.
Išla som si aspoň overiť to číslo na chladničke.
"Dobrý deň, tu bistro. Aké jedlo si prajete?" ozvalo sa z telefónu.
"Ďakujem, momentálne žiadne." povedala som a zložila telefón.

Čo teraz s tou školou? Absolútne nič mi nenapadá. Čo by mohlo znížiť sebavedomie šprtov? Čo by mohlo rozveseliť roztlieskavačky? Čo by mohlo priniesť nádej futbalistom? Čo by prinútilo komentovať oblečenie bohaté paničky?
Teraz mi nič nenapadne.
Idem do záhrady. Aj tak je otec preč.
Otvorila som vchodové dvere a skoro ma porazilo.
Stáli tam dvaja chlapi v čiernom oblečení.
Vyzerali skoro ako bodyguardi, akurát v menšej veľkosti.

"Slečna, Anabell, máte zákaz vychádzať vonku." ozval sa hrubým hlasom ten naľavo.
Kedy sa tu mohli zjaviť? Veď len pred chvíľou som prišla.

"Veď len chcem vyjsť na záhradu. Tam mi to najlepšie myslí."

Guardi sa na seba pozreli. Po chvíľke mi prikývli. Bez váhania som vbehla do záhrady.
Tvorí ju akurát tak jedna lavička.
Tá lavička mi nevadí, vadia mi tí dvaja, ktorí sa na mne uprene pozerajú cez čierne okuliare.
Aj tento problém vyriešim. Lavičku schytím do obidvoch rúk a otočím ju o deväťdesiat stupňov, smerujem teda na ulicu.
Keď sa konečne usadím, môžem začať rozmýšľať.
Teraz musím prísť na to, čo spôsobilo túto zmenu.
U roztlieskavačiek to je jasné.
Beck sa rozišiel s hlavnou roztlieskavačkou Stacey, to znamená, že si pripadala nechcene. Ostatné ju samozrejme nasledovali.
Prečo sa s ňou ale rozišiel? Tak to zistiť nedokážem. Viem, ale, ako to zistiť.
Odignorovala som chlapíkov pred dverami a utekala pre notebook a mobil.
Takisto bezstarostne som ich prešla cestou do záhrady. Evidente im to nevadilo.
Prihlásila som sa na facebook cez fake účet. Volám sa tam Malina Broskyňová.
Je to úplne detinské, ale osobný účet by som si určite neurobila. Tento som si vytvorila len, aby som mohla pozerať novinky na facebooku.
Pozrela som si profil Becka Lighta. Mal tam samozrejme milión fotiek a milardu likeov, ale zaujímala ma jediná vec. Telefónne číslo.
Osobne by som si číslo na profil nedala, ale Beck to vidí asi inak. Okamžite si ho prepíšem do mobilu a zavolám mu.

"Prosím, tu je Beck." hlas mu znie unavene, úplne bez energie.

"Beck, je to naliehavé. Potrebujem vedieť odpoveď na jedinú otázku..."

"Kto si?" preruší ma.

"V tejto chvíli je to úplne jedno, aj tak ma nepoznáš."

"Prepáč."

"Počkaj!" skríkla som.
"Chcem len vedieť,...prečo si sa rozišiel so Stacey?"

"Jednoducho mi prišla nezaujímavá a zbytočná. Jediné, čo teraz chcem, je futbalová lopta."
Celkom smutné.

"Už musím končiť. Aj tak vieš už dosť." zrušil hovor.

Rozumiem tomu. Keď chodbám vládli šprti, športovci si pripadali nezaujímaví a zbytoční, ako opísal Lacey. Zatvorili sa radšej do telocvične.
Beckovi Lacey nepripadala zbytočná. Patrí do školy, škola mu vtedy pripadala zbytočná celkovo.
Stacey sa to ale dotklo, všetko to preniesla na tím, a sme tam, kde sme.
Tak to by sme mali.