"Naivná"

7.

Ráno som sa prebrala a zašla do kúpelne z myšlienkami : ja som divná alebo on je divný ? nie ja som iba naivná že som si myslela,že tak nádherný chalan je bez baby ale že sa nechá takto ovládať hentakou mrchou to som fakticky nečakala.

Keď som sa pozrela do zrkadla, takmer som padla na zadok.Linka sa mi tiahla po celom líci,špirála mi okolo očí spravila veľkú čiernu machuľu,vlasy som mala strapaté a obočie bolo na všetky svetové stany... ok vidím to na hodinovú sprchu.

Kedže mama s tatom sú na šlužobke celý týždeň,môžem si slobodne užívať toľko litrov vody,koľko len budem chcieť. Zhodila som zo seba veci ktoré som si pred spaním ani nevyzliekla aj by ma zaujímalo,ako som vlastne zaspala. Na tej párty som teda moc dlho nebola... ale to je v pohode aj tak sa mi tam nechcelo moc ísť. Pustila som si na seba teplú vodu a začala triediť myšlienky. Fajn,takže všetko pekne po poriadku... Daniel,párty,Michel,Vikina,Daniel... odvoz domov,sladká pusa na čelo,princezná... čo?! stále mi to nedáva zmysel... má Vikinu...a hádže na mňa také to pohľady?! a volá ma princezná?! nedáva to zmysel...toto celé nedáva zmysel. Musím sa ho to čo najskôr spýtať!Nie to je blbosť... nechám to tak ako sa to rozvinie. Po sprche som si spravila lupiekny. Sadla som si na gauč,vyložila nohy a pozerala nejakú sprostosť v telke keď mi zrazu vypadol lupienok z úst na moje tepláky... zodvihla som ho a hodila do úst šak čo... nikto sa namňa nepozerá... no to som si namýšľala predčasne. Cez okno pri telke som zbadala ako sa na mňa ktosi pozerá... ja zomriem... stál tam Dano a kýval mi. Ten,chlapec,je,psychopat. V tom mi zazvonil mobil a bola to správa od Dana či nemám čas. Napísala som mu nech ide ku dverám že mu prídem otvoriť. 

"a..ahoj"

"Ahoj Juli! som rád že ťa znova vidím len  mi tak napadlo...nechceš sa ísť troch prejsť? keď je ten víkend"to ma bude chodiť každý víkend volať von či čo ? 

"no ok jasné,pohodka môže byť len... keby si mi dal čas idem si obliecť niečo vhodnejšie na civilizovanú prechádzku...uhm poď dnu!"

"oh ďakujem tak ja ťa počkám tu teda"

"fajn"

vyšla som po schodoch a prišlo mi na um že som vôbec neni namaľovaná...preboha! veď ten chlapec mohol dostať infarkt.

čo si dám? čo si dám?čo si dám pánabeka na seba?! ok ok zavolám Klaudií. V mobile sa ozval rozospatý hlas Klaudií.

"Huum... čo sa deje? sú iba dve poobede!"

"že iba dve poobede! už si mala byť hore!"

"Dobre nechcú sa mi počúvať tvoje reči už si ako mama... ty sa máš že tvoji niesu doma. Tak čo potrebuješ"

"Ja ti všetko vysvetlím aj čo sa stalo teraz mi iba poraď! je tu Dano a ja neviem čo na seba!"

"To sa pýtaš tej pravej... ja by som po ňom skočila polonahá a bolo by po starostiach"

"Ty tela šibnuté! Ja sa sním nejdem vyspať! Máme ísť von!"

"Tak či tak by som po ňom skočila"

"Tak ty si mi teda pomohla... čau!"

Hodila som mobil na posteľ a začala som si hrýzť nechty... toto je zlé! čo si mám dať?!

"Už si hotová?"

"uhm ... hneď!"

Jemine veď ja som neni ani namalovaná! Kým som sa namalovala mohlo prejsť cca 10 až 20 minút... chudák Dano. Srala som na to hodila som na seba rifle a tričko s krátkym rukávom čo som mala po ruke.