"Naivná"

12.

"Ehm ak dovolíš..." uchechtla som sa na jeho nevedomosti o tom že vidím ako stojí pri zárubni a sleduje ma.

"no ehm áno. prepáč." začervenal sa, sklopil hlavu a odišiel z nemocničnej izby na chodbu. Nemohla som sa na tým aspoň neusmiať bol úplne zlatý. Pokrútila som mierne s hlavou a úsmevom na perách. Vzala som do ruky oblečenie a prezliekla sa.

"Môžem ?" Dano už výkúkal z chodby.

"ty trdlo jasné že hej." opäť som sa usmiala keď Dano vkročil do izby.

"prepáč mi to."

"v pohode. "Poťapkala som ho pleci

"poďme už s tadeto prosím ťa preč. neznášam nemocnice." zasmiali sme sa a ja som do ruky vzala tašku s vecami ktoré mi sem doniesli rodičia. Typické. nezáleží im či umriem alebo nie robia len to čo sú povinný urobiť ako živiť ma a ponúknuť mi strechu nad hlavou ale niečo ako láska k dcére je pre nich neznáma x. 

"Daj. snažím sa byť gentealman." žmurkol na mňa ja som sa len chectla nad jeho iróniou.

Kráčali sme po chodbe až sme našli východ. Sláva. Už cez hrubé sklá nemocničných dverí, som rozoznala malé telíčko pri stojacom aute. Klaudia. Chýbal mi tento špunt. Dvere som skoro doslova vyrazila a rozutekala sa za strapatou hlavou. 

"Dida!"

"Juli!"

skočila som na ňu a mala som v pláne moje nohy obmotať okolo jej trupu teda keby nedošlo k menšej chybe a ja som si neuvedomila že som na jej drobné telíčko veľký kôň.

"Hups." náš smiech sa ozýval celým parkoviskom.

"Dievčence neviem či je práve najlepší nápad sa tu válať na zemi pred nemocnicou."

"Ty radšej čuš!_"

 ukázala som na neho prstom zo smiechom.

" To ako ma šteglíš na každom kroku nie je tiež najlepší nápad." 

Dano ku mne podišiel a pritiahol si ma za ruku ktorou som ukazovala na jeho osobu.

"Ja mám vždy dobré nápady." a daroval mi bozk. Klaudií mám čo vysvetlovať. Odtiahli sme sa a moje líca nabrali výraznú červeň.

"no ehm... fajn ľudia. Momentálne mám príliš veľa otázok v hlave. Poďme radšej preč. Ale nemysli si že sa tomu vyhneš." ukázala na mňa a usmiala sa.  Len som vyplazila jazyk a mi sme kráčali k Danovemu auto pre ktoré či chcem či nie mám sľabosť. Spomenula som si na na ten večer. Bol celkom fajn. Pozrela som na Dana a hľadala som tam to, čo tam nebolo. Smútok ani nič podobné v jeho očich nebliklo. Mala som pocit že som výtaz a vyhrala som prvú cenu. Daniela.
"Tákže. Ak by neprekážalo dámy , som ako tak aj hladný. Bohužiaľ sa nemocnične jedlo nedá ani poriadne požuť."
Povedal Dano a mlaskol jazykom.
"Ja súhlasím. Som tiež hladná."
Poznamenala Klaudia a niečo ťukala do mobilu na zadných sedačkách auta.
"Mne je to úprimene, úplne jedno."
Neutrálne som súhlasila a otočila som hlavu ku oknu za ktorým sa myhal svet. Stále som uvažovala sko to celé snami bude. Čo poviem Klaudií bolo momentálne asi najmenej podstatné. Skôr som cítila strach z nás dvoch. Z Dana a mňa. Na stehne som pocítila dotyk ruky. Pravdepodobne patril Danovy. Pozrela som sa mu do tváre, potom na ruku a naspäť do tváre. Venoval mi povzbudzujúci úsmev ako keby mi čítal myšlienky. Uvažujem že to naozaj robí.
"Tak dámy. Kočárek stojí ide sa jesť kým neodbyje polnoc." Zasmiali sme sa nad jeho poznámkou lebo veľmi dobre vie ako rada som ako malá sledovala popolušku. A vedela to aj Dida. Vystúpili sme z auta a Dano ho zamkol.
______
Vstúpili sme do malého ale za to útulného podniku *Casper*. Netreba sa vzrušovať nad tým odkiaľ to viem. Proste som pri príchode do podniku zavesila oči na názov.
"Dámy." podišli sme k malému stolu pre štyroch. Na stole bola malá váza a v nej malá ružička.
"Už by si sa mohol krotiť s DÁMY sem DÁMY tam." zasmiala som sa a plesla som ho po pleci kedže sedel hneď pri mne