"Naivná"

8.

"Ešte sa potrebujem s Juli porozprávať môžete ísť domov" skonštatoval Dano pri mojom dome.

"Tak sa vidíme v škole Juli! čau Dano!" kývala nám Klaudia.

"V škole?"

"ach... tiež ju navštevujeme"

"Aha...tak v škole! čaute!"

"Nevedela som že ju tiež navštevujú je akási veľká" usmiala som sa na Dana. Chvíľu sa na mňa pozeral. Chcela som to trápne ticho prerušiť.

"Ehm... veľmi sa mi s vami páčilo,bolo to fakt super!"

"Výborne takže každý víkend ak ti to neprekáža"

"Každý ví... ok nemám problém" Dano sa usmial a potom ma silno objal. Ovalila ma jeho mätová vôňa ach... Zrazu som zbadala nejaké pipinky ako si nás z vedľajšej ulice obzerajú. Jedna vytiahla mobil a odfotila si nás.

"Máš problém mačička!" kričala na mňa jedna z nich. Dano sa pozrel ich smerom keď už odchádzali.

"Kto to je ?"

"No ako by som  to povedal... kamarátky Viki."

"Aha to mi mohlo napadnúť" Dano sa na mňa škaredo pozrel.

"Prepáč... tak som to nemyslela."

"Toto ti neodpustím autobus!" zasmial sa a postrapatil mi vlasy.

Ráno som vošla do školy a obzerala som si unavené tváre prebdenej noci.

"Ty mrcha hnusná!" niekto ma silno zdrapil za vlasy.

"Aáu!" otočila som sa a zbadala Vikinu.

"To čo si dovoľuješ ty kraslica?!"

"Aká som ti ja kraslica?!" silno ma pritlačila k stene no div mi oči tými jej drápami nevyškriabala.

"čo má znamenať toto?!" strčila pi popod nos mobil s fotkou mňa a Dana ako sa obímame.

"Ak nie si slepá, tak by si tam mala vidieť mňa s Danom." usmiala som sa a odstrčila ju od seba.

"Ale čo? nepovedz!" opäť ma pritlačila k stene a hnevu rozhorenej fifleny som sa už nedokázala rovnať.

"Veď počkaj ja ti zničím život ty mal.."

"Vikina!" kričala na nás z diaľky Dano a za ním utekala Verona a Michel.

"Miláčik!" hodila sa mu okolo krku a mňa pustila z jej rozhorčeného zovretia. Tak mňa karhá a on je miláčik vážne?!

"čo,čo si jej to spravila?!" podišiel ku mne a chytil mi poškriabaný krk.

"heh... toto?! môže byť rada že nemá modré oko!" prekrížila si ruky na prsiach a smiala sa.

"Ty môžeš byť rada že som ešte spolu chodíme! Nechápem prečo ubližuješ každej jednej mojej kamarátke!" Dano bol fakt naštvaný a poznala som to aj podľa navretej žily na krku aj keď navonok bol v celku pokojný. 

"Lebo máš právo akurát na to obímať mňa a nie ... túto tu!"

"Ale čo? a ty mi určuješ čo môžem a čo nesmiem?!"

"Poď" pošepla mi do ucha Verona a ťahala ma od nich preč. Bola som jej vďačná že to nemusím počúvať.

"Stavím sa že ti povedala že ti zničí život však?" chechtla sa Verona.

"No v podstate hej." začali sme sa spolu smiať. V diaľke bolo ešte stále počuť zúrivú hádku.