"Naivná"

Časť bez názvu 11

UPOZORNENIE: časť obsahuje vulgárne slová.

Danov pohľad:

"Jasné kámo tak sa maj." potriasolsom si ruku s kamošom.

"Ty krava! čo si jej to spravila?!" prechádzal som okolo dievčenských veciek a počul z tade krik. Počkať. Nieje to náhodou tá Klaudia? 

"Drž hubu lebo tak skončíš aj ty!" počul som zakričať tento raz Vikinin hlas. Bol to zreteľne on. Afektovaný a piskľavý. Ale čo tam tie dve... a kde je?... nie,nie,nie!

Vbehol som dnu najrýchlejšie ako to len šlo a zbadal som Vikinu stáť nad Klaudiou ktorá kľačala pri. Srdce mi vynechalo úder. Nie! Však je toto sen a ja sa zobudím na hučanie otravného budíka?  Juliana bezvládne ležala na zemi. Tá  kurva! rýchlo som sa rozbehol k Juli.

"Ty štetka! čo si jej urobila?" zvrieskol som na Vikinu ale ani na sekundu som nespustil môj pohľad premeriavajúci si každý kúsok Juli. Zdvihol som si ju na ruky a snažil sa jej nejako pomôcť.

To už sme tu však neboli sami. Stáli tu dve učiteľky a jeden učiteľ. Lenže všetci stáli ako sprostý.

"Zavolajte sanitku do riti nie ?!" nevydržal som a sputil na toho lačného kokota. Tí by ju tu nechali aj umrieť! Pribehla ku mne jedna z učiteliek a prezerala si Juli. 

"Kto toto spôsobil?" spýtala sa tá druhá. Zaujímavé je že neviem ani ich mená. Nevadí.

"Táto blbá namyslená krava jej strelila facku a ona sa bezvládne buchla hlavou o stenu!" Rozhadzovala Klaudia rukami všade možne naokolo a potom sotila Vikinu. Aspoň niekto tu má rozum.

"Ty kurva!" chceli sa začať biť no to už ich učitelia mali pod kontrolou.

"Idete obidve snami!" ťahali ich von pekne jednu po druhej aby sa náhodou nepozabíjali.

Stál som tam s Julianou na rukách. Srdce sa mi rylo hádam až do zadku. Díval som sa jej do tváre a neskutočne som sa o ňu bál. Ako to tá krava mohla spraviť?! ak sa jej niečo stane, tak potom sa niečo stane jej ja ženy nebijem, iba dokážem dokonale zdeptať. 

Do vnútra vtrhlo pár saniťákov s zobrali mi ju z rúk. Bože je mi zle. Stál som tam v pozícií ako keby som ju mal ešte stále v mojom náručí pozeral som sa pred seba. Začalo sa mi stmievať pred očami.

"Ako-chlapče ste v poriadku? Chlapče!"

"Ach... au." zobudil som sa v nemocničnej izbe. Zadunelo mi v hlave a ja som sa posadil .

"Už ste hore. Ako sa cítíte?" Dobehla nejaká sestrička.

"Čo sa stalo?"neodpovedal som jej na otázku a radšej som sa venoval tím mojim.

"Odpadli ste. Veľká nervozita." Z čoho? Juliana!

"Kde je?" spýtal som sa neiste sestričky.

"Vaša kamarátka je hneď vedľa. Ak vám bude lepšie tak ju-" nestihla dopovedať lebo som ju prerušil.

"Nikdy mi nebolo lepšie-" zadunelo mi opäť v hlave."Kde mám veci?"

"Ste si istý? Nebolí vás hlava? Ste tu len hodinku a-"

"Vravím že mi nikdy nebolo lepšie." Klamal som. ale musím ju vidieť.

"Tak? Tie veci." naliehal som 

"Mali by sme spraviť vyšetrenie a-"

"Kde.sú.moje.veci." dnes som zaujímavo podráždený no ani sa sám sebe nečudujem. 

"Fajn. Ale ak niekde umriete, nieje to moja chyba." Zdvihla ruky do obannej pozície, zvrtla sa na päte a doniesla mi moje šaty.

"Je mi fajn." to bolo posledné čo som povedal. Vyšiel som z izby a spravil ráznu zákrutu. Skoro som skončil na dlážke. Naskytol sa mi pohľad na Juli s obväzom na hlave ako sedí na posteli, prepína a napcháva sa. Podišiel som k nej a silno som ju objal.

"Hej čo je?" zamumlala mi do hrude.

"Ale nič len som rád že si zdravá a živá."

"Ak ma nerozpučíš." zasmiala sa a ja som uvolnil stisk.