Butterflies » Lirry AU

‹‹1››

[A.N.]

Sme si vedomé toho, že to je zo začiatku trochu nezáživné, no sľubujeme, že sa to čoskoro rozbehne.

Keďže to píšeme dve, a nemáme to nejako podelené, dúfame, že to nie je až tak viditeľené a nevadí to.

So, enjoy it!

Poznáte ten pocit, keď sa vám od nervozity trasú ruky a nedokážete to zastaviť? Práve tento pocit ma neopúšťal dlhšiu dobu. Po nekonečnom čakaní som v rukách držal list, ktorý som sa pravdupovediac bál otvoriť. Na obálke bolo úhľadným písmom vytlačené moje meno, adresa a logo školy. Washinghton State University. Vždy to bol môj sen. Ísť na WSU a študovať literatúru. Za pár rokov napísať niekoľko bestsellerov a žiť si ako v bavlnke. Ja viem je to trochu šialené no to som ja.

Svoj pohľad som zdvihol ku krabiciam, ktoré boli poskladané okolo postele. Zrazu sa mi táto izba zdala príliš prázdna. Všetky moje veci až na pár drobností už boli zabalené a pripravené na odvoz.

„Harry! Prišiel Niall!" zakričala Zoey z kuchyne.

Niekto zaklopal na dvere mojej izby.

„Ďalej!" zamrmlal som.

Dovnútra vstúpila mama so smutným úsmevom na perách.

Hneď ako som ju zbadal, vložil som obálku so stále nepoznaným obsahom, ktorú som doteraz držal v rukách do zadného vrecka nohavíc. Vstal som z postele a prešiel ku krabiciam, z ktorých som dve zobral. Mama vzala jednu a stále mlčky sme sa pomalým krokom vybrali dole po schodoch.

Na chodbe ma už nedočkavo vyčkával Niall so širokým, radostným úsmevom. Div, že neskákal od radosti. Ak to s týmto bláznom prežijem v jednom byte bez ujmy, či už na mojom alebo jeho zdraví zaslúžim si prinajmenšom jedno ocenenie.

„Tak čo, ideme?" zvolal Niall s nemiznúcim úsmevom.

Len som otrávene pretočil očami a obišiel ho na ceste k jeho autu, pričom si Niall neodpustil úder do môjho ramena a následný smiech.

S mamou v pätách som kráčal od dverí, len vzdialene som počul dupot Niallových nôh po schodoch smerom hore. O pár sekúnd som už videl jeho blonďavú hlavu ako preletela okolo mňa doprevádzaná hlasitým smiechom snažiac sa odomknúť kufor auta.

„Si si istý, že s NÍM chceš bývať v jednom byte?" ozvala sa mama, slovíčko NÍM zvýraznila a pokynula k Niallovi hlavou, keďže v rukách ešte stále niesla krabicu.

Pousmial som sa, stále hľadiac pod svoje nohy. Po chvíli ticha som prehovoril.

„Nie je až taký hrozný. Len občas lezie na nervy." hneď ako som to povedal sa ulicou ozval Niallov výkrik.

Keď som ho zbadal, ťažko som potláčal smiech. Stál pod dverami kufra auta, držal sa za hlavu a potichu vymenúval všetky nadávky, ktoré poznal.

„Nie, kdeže, absolútne nie je hrozný," predniesla mama ironicky zo smiechom, ktorý som nakoniec ani ja neudržal a tak si vyslúžil od Nialla jeden nepekný pohľad.

„Nepotrebuješ tak náhodou pomôcť?" opýtal som sa ho zo smiechom.

„Vyzerám nato?" oplatil mi, keď ho konečne napadlo uvoľniť aj druhú ruku a položiť krabicu na zem.

„Úprimne? Áno." odpovedal som mu na otázku, ktorá mala byť asi rečnícka ale odpoveď som si jednoducho nemohol odpustiť.

Všimol som si ako už aj jemu šklbe kútikmi úst.

„Aspoňže mám tvrdú lebku." povedal sústredene pritom ako sme konečne vkladali krabice do kufra.

To už som sa znovu rozosmial, tento krát aj s Niallom.

„Ty si vážne riadny idiot."

Otočil som sa smerom k mame, ktorá nás sledovala so širokým, no smutným úsmevom.

„Máš pravdu...je hrozný." uškrnul som sa a mama nad nami len pokrútila hlavou.

Vzal som jej krabicu z rúk, aby som ju uložil do kufra a znova sa k nej otočil.

„Len sa mi tam chlapci prosím vás nepozabíjajte."

„Nebojte sa, so mnou sa Harrymu predsa nič nemôže stať." Niall zabuchol kufor, frajersky sa oprel o svoje auto a sebavedomo sa zaškeril na moju mamu.

Už som nad ním len pretočil očami. Je to jednoducho Niall. Nato si človek proste musí zvyknúť. Rozlúčil som sa s mamou a ešte odkýval Zoey, ktorá stála na prahu dverí zo založenými rukami a usmievala sa.

Nasadol som do auta a za sprievodu zvuku hučiaceho motora luxusného Range Rovera a tichej hudby linúcej sa z rádia som sa vybral na prieč (dúfajme že) vysokoškolskému životu, s jedným obrovským bláznom po boku.

○○○○○○○○○○○○○○○○○

Po zdĺhavom vybaľovaní som sa konečne posadil na novú koženú sedačku a zhlboka vydýchol. Pocítil som ako niečo zašušťalo v zadnom vrecku mojich riflí. Vytiahol som ten papier z vrecka a až vtedy si uvedomil, že som na ten list úplne zabudol. Znova ma ovládla nervozita.

Čo keď tam bude negatívna odpoveď? Ruky sa mi začali nepríjemne potiť. Pomaly som začal odlepovať jeden roh obálky, keď na mňa Niall zakričal z vedľajšej izby.

„Hazz? Máš momentálne niečo na pláne?"

„Ani veľmi nie, prečo?"

„Pretože ja áno. Takže vstávaj, ideme von!" objavil sa vedľa mňa, s očami ako dieťa na Vianoce pri stromčeku.

Povzdychol som si a obálku som vložil naspäť na miesto, z ktorého som ju pred zopár minútami vytiahol. Obliekol som si koženú bundu a vybral sa za Niallom von z dverí.

,,Niall, povieš mi konečne kde ideme?" Z rádia hrala pomalá hudba. Natiahol som sa dopredu a z priehradky vytiahol CD. Vložil som ho do prehrávača. Autom sa začali rinúť prvé tóny R U Mine od Arctic Monkeys. Pohodlne som sa zavŕtal ešte hlbšie do sedadla a vykúkol von oknom. Išli sme už dobrú polhodinu.

,,Kľud. Za chvíľu sme tam." zaškeril sa.

Vedel som , že tento večer nedopadne dobre.

Zastavili sme pred schátravelou budovou na Kauffman Ave. V ten okamih som sa cítil divne. Veľmi divne.

Niall, doteraz stojaci vedľa mňa iba prevrátil očami, hravo ma drgol do ramena a rozutekal sa ku dverám budovy.

,,Nebuď taký suchár Harry." vyplazil na mňa jazyk.

,,Nie som!" povedal som so smiechom.

,,Tak tam tak nestoj a poď."

‹‹ J & A ››