Butterflies » Lirry AU

‹‹11››

Harry's POV

Rýchlosťou blesku som vletel do mojej hotelovej izby, ktorú som zdieľal s Niallom, no teraz som ho nechal, určite zmeteného, sedieť pri raňajkách.

Po tom, čo som vybehol z jeho apartmánu, som v takom stave ani náhodou nemohol ísť hneď za Niallom. Nezniesol by som čeliť Horanovým otravným otázkam. Zamieril som najprv na toalety nachádzajúce sa na chodbe hotela a snažil sa dať aspoň trochu dohromady, čo sa mi v tom štádiu šoku záhadne podarilo.

No teraz, toho na mňa bolo priveľa. Všetko to na mňa doľahlo hneď ako ma k sebe pripútal svojim pohľadom. Nemohol som sa mu už dlhšie pozerať do očí. Bolo mi z neho zle. No zo mňa samého mi bolo oveľa horšie.

Nedokázal som uveriť tomu čo som to urobil. Hlava mi išla vybuchnúť z toho ako som si silou-mocou chcel rozpomenúť, no v hlave som mal prázdno. Poslednou spomienkou bolo to, ako som si objednal pohárik whisky. A za ním ďalší a ďalší...

Veľmi dobre som vedel, prečo som nikdy nepil. Alkohol mi vždy zatienil myseľ a na druhý deň to dopadlo rovnako ako teraz. Z dňa predtým som si pamätal minimum, avšak s tým rozdielom, že som ešte nikdy s niekým neskončil v posteli bez toho, aby som vôbec vedel ako sme sa tam dostali.

No teraz mi to došlo. Dôvod prečo som včera vlastne začal piť. Presne to bol môj zámer. Zabudnúť. Zabudnúť na to, že som pre všetkých len príťaž.

Zabuchol som dvere a spustil som sa popri nich k zemi. Nemal som silu ani na to aby som sa dostal do postele. Kolená som si pritiahol k hrudi najviac ako sa dalo a úplne sa rozplakal. Vzlykal som, až sa mi celé telo triaslo a nemohol som to zastaviť. Popravde, som to ani nechcel urobiť. Potreboval som zo seba nejako dostať to zúfalstvo, ktoré sa usídlilo v mojej hrudi. Bol som si vedomý toho, že slzy a nariekanie nič nevyriešia, no nemohol som urobiť nič iné. Len plakať a čakať, kedý ten odporný pocit pominie.

Moja hlava si nechcela pripustiť, že sa niečo také stalo. No to teraz už nijako nezmením. Aj napriek tomu, že som si to veľmi prial.

Liam Payne. Chodiaca arogancia a ja som mu vbehol do postele. Na milisekundu moju myseľ ovládla myšlienka, že som sa tam s ním neocitol tak úplne dobrovoľne, no hneď som ju zavrhol. Prekvapený výraz, ktorý sa mu usídlil v tvári ako ma zahliadol vo dverách hovoril za všetko. Nevyzeral o nič menej prekvapene ako ja.

Zrazu môj žalúdok začal protestovať. Postavil som sa na vratké nohy, na ktorých som sa ledva držal a rozbehol sa do kúpeľne.

Spláchol som a vypláchol si ústa. Opieral som sa o umývadlo a stále som mal pocit, že sa čoskoro zrútim na zem.

Hoci som ráno už jednu sprchu absolvoval, mal som nehoráznu chuť dať si ďalšiu. Cítil som sa zneužito, i keď viem, že to tak nebolo. Áno, možno využil to, že som nebol úplne pri zmysloch ale mohol som si za to sám.

Zdvihol som svoj pohľad k zrkadlu, no hneď ho odvrátil. Mal som pocit, že sa znova povraciam. Ale tentokrát zo seba.

Počul som ako sa otvorili dvere na izbe. Rýchlo som sa natiahol po zámku a zamkol som sa aspoň v kúpeľni. Vyzliekol som sa a vliezol si do sprchy skôr, ako by ma Niall zahrnul otázkami. Musel som si vziať pár minút na to, aby som vymyslel nejakú výhovorku.

No to by moja myseľ musela so mnou spolupracovať. Nedovoľovala mi racionálne premýšľať. Stále sa snažila spomenúť si na udalosti z predchádzajúcej noci. Síce som si na čosi málo spomenul, nič podstatné to nebolo. Viem, že si niekto ku mne prisadol, ale nepamätám si ani tvár a ani slová, ktoré sme si s dotyčným vymenili. A viem aj to, že sme sa k sebe mali bližšie ako by bolo vhodné. Nebol som si však istý či to bol naozaj Liam. Ráno tomu tak nasvedčovalo, to je pravda, no stále som tomu nedokázal uveriť. Chytal som sa každej maličkosti s cieľom vyvrátiť fakt, že sa nič v noci nestalo. Dúfal som, že sa zanedlho zobudím a zistím, že to bol len zlý sen, čo čoskoro skončí. K mojej smole tomu tak nebolo a mne neostávalo nič iné, ako sa zmieriť s boľavým zadkom a vytesnať z hlavy aj to málo, čo som si pamätal.