¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Harry's POV
Týždeň. Sedem dlhých, neskončiacich sa dní. Tak dlho som musel znášať jeho arogantné, výsmešné pohľady. Väčšinu času som strávil v našom apartmáne, sediac na posteli, pozerajúc do blba.
Kufor stál stále v rohu izby, pripravený na môj zbabelý útek. Ťažkými pomalými krokmi som prešiel k balkónovým dverám a potichu ich otvoril. Odvšadial sa ozýval či už nadšený jasot malých detí, ktorých v hoteli nebolo veľa, alebo hlasná vrava ľudí sediacich pri bazéne.
Rukami som sa opieral o balkónové zábradlie a sledoval hotelový bazén, ktorý sa čím ďalej, tým viac zaplňoval ľuďmi. Hodiny ukazovali presné poludnie, slnko bolo najvyššie na oblohe a príjemne mi hrialo tvár.
Sledoval som skupinky ľudí, ktorý si užívali svoje dovolenky. Mal som neskutočnú chuť pridať sa k nim, no nechcel som riskovať, že stretnem niekoho koho som nechcel.
Poopravil som si slnečné okuliare na nose a môj pohľad padol na človeka ktorý pomaly vystupoval schodmi von z bazéna. Prezeral som si ho od nôh, cez svalnatý hrudník po ktorom mu lenivo stekali kvapky vody. Síce som izbu nemal na jednom z tých najnižších poschodí, no to nezabránilo tomu aby som ho nemohol obdivovať z takej diaľky a všímať si aj tie najmenšie detaily.
Odtrhol som pohľad od jeho hrude a presunul ho vyššie. Zamrzol som v pohybe. Vynorili sa mi všetky spomienky na osobu stojacu podo mnou, ktoré nie a nie opustiť moju myseľ. Potlačil som späť slzy, ktoré sa mi znova vtisli do očí a zatriasol hlavou. Pevnejšie som v rukách zovrel zábradlie, až mi obeleli hánky. Sľúbil som si, že kvôli nemu už nevynorím ani jednu jedinú slzu. Ach, keby som len vtedy vedel ako strašne som sa mýlil.
,,Niall?" zavolal som na neho.
,,Čo je?" vrútil sa na balkón s vystrašeným výrazom. Asi som musel znieť viac zúfalo ako som chcel.
,,Chcel by som niekam vypadnúť. Čo navrhuješ?" dúfam, že môj pokus o úsmev mi vyšiel.
,,No konečne!" zvolal s rukami nad hlavou čo donútilo môj úsmev rozšíriť. Potom sa len spisahanecky uškrnul a nič nehovoriac ma schmatol za ruku a ťahal von z izby, pričom sa vôbec nezaujímal o to, že balkónové dvere ostali dokorán otvorené.
,,Ni spomaľ nestíham!"s úprimným úsmevom na tvári som sa zaprel nohami do zeme no on s úškľabkom na tvári, tak širokým, že som sa bál či sa mu neroztrhnú kútiky, pokrútil hlavou a ťahal ma ďalej do výťahu.
******
Prechádzali sme recepciou hotela, kde sa nachádzalo až neobvykle veľa ľudí. Mal som problém za Niallom stíhať a nestratiť ho. Ten chvíľu rozmýšľal a potom začal vymenovávať na prstoch.
,,Mohli by sme ísť na Fremont street, vždy som sa tam chcel ísť pozrieť alebo..." niekto do mňa prudko strčil a mňa jemne zatackalo. Pozrel som sa a následne zaťal sánku.
