11. kapitola

68 7 0
                                    

Prešli dva dni a mama sa už zobudila. Prišli sme teda k nej a ona si nás nepamätala. Doktor navrhol aby tu pár dní ešte zostala.

Toby: Ja som to vedel! Vedel som že si nás nebude pamätať!
Ja: Toby kľud. Veď doktor vravel že sa jej pamäť na 100 percent vráti.
Toby: Veď hej, ale čo ak sa niečo pokazí?
Ja: Toby! Nič sa nepokazí! Hlavné je že žije.

Po chvíli zavolal Tobymu doktor. Tobymu sa objavil sladký úsmev na tvári.

Toby: Musíme isť do nemocnice! Mama si spomenula!
Ja: Ach a ty si sa tak bál.

Prišli sme do nemocnice a tam ležala bezvládna moja mama. Po asi tak hodinke sa prebudila. Prvého si však všimla prvorodeného syna Tobyho ako jej drží ruku a plače.

Mama: Toby?
Toby: Ano mami?
Mama: Čo sa stalo?
Toby: Havarovala si ale teraz to je už v poriadku.

Mama ho silno objala s úsmevom na tvári.

Mama: A kde je Marko?
Ja: Marko ešte nevie že si sa prebrala ale ak chceš môžem mu to oznámiť.
Mama: Zavolaj mu.

Schytila som mobil a vytočila Markove číslo. Volala som mu asi 5- krát a on stále nedvíhal. Povedala som to mame a tá povedala že je asi v práci. Po chvíli zazvonil mobil. Bol to Marko. Zdvihla som a povedala mu že sa mama prebrala. On rýchlo zložil a utekal do nemocnice za nami. O chvílu tu už bol.

Marko: Ahoj zlatko.
Mama: Ahoj!
Ja: Necháme vás tu osamote. My už musíme isť. Ahoj mami!
Mama: Ahojte!

Čaute! Krááátka časť! Sorry! Nevyjadrujem sa! Poprosím votes a komentík. Bude prekvapkooo! A bude napínavééé! :)

Veve vevericka :)

Láska na prvý pohľadWhere stories live. Discover now