Morgul

1. Zrod z krvi a bolesti

Kričala tak hlasno no aj tak ju nikto nepočul! Namiesto sĺz jej z očí išla krv! Bola na to sama, bola vlastne pripravená porodiť dieťa? Nie je skoro, nieje už neskoro? Dieťa sa nehýbe! Žena kričí s takou bolesťou,na ktorú ani slová nie sú dostačujúce ! Dýcha?.... Zrazu ticho.Žena zomiera v ukrutných bolestiach nevediac či jej dieťa žije alebo je mŕtve. O 3 dni do starej chatrče v strede Symýrskych lesov vchádza lovec divej zvery. Vidí mŕtvu ženu, bledú,zaliatu od krvi, vedľa nej vidí dieťa. Lovec váha či pôjde ďalej alebo na to rýchlo zabudne, no zrazu počuje dýchanie, lovci zvyčajne majú vytrénované stopárske vlastnosti ako čuch, sluch či zrak. Pristúpi bližšie a rozhliada sa čo spôsobuje chrapľavý zvuk. Všimne si novonarodené polomŕtve dieťa ktoré bojuje o svoj bezcenný život, zahalený lovec neváha a dieťa zabalí do kožušiny a berie ho k sebe. Temným lesom sa ponáhľa domov. Otvára náhle dvere do jeho skromnej chatrče, tam vidí svoju vystrašenú ženu Emu ktorá nechápe čo sa deje. Ema je skromná žena, ničím výnimočná,stojí tam v zaprášenej zástere od múky, pretože piekla chlieb.Má dlhšie ryšavé vlasy a krásne smaragdovo zelené oči.

"Ema!Ema pozri čo som našiel!"

 Vystrašená žena sa pozrie na muža ktorý sa práve vrátil z lovu. 

"Ema! Daj rýchlo do kotlíka zohriať mlieko! Ale nech nie je horúce!".

Ema nevediac čo sa deje rýchlo dáva zohriať mlieko ktoré lovec menom Paviel ráno podojil z ich jedinej kravy. Paviel, ktorý má dlhú bradu, jazvu na tvári cez ľavé oko ktoré spôsobil rozzúrený medveď počas jeho lovu pred pár rokmi, svalnaté telo a čierne dlhé vlasy. Oči plné strachu a neistoty prezradili Eme čo sa vlastne deje, predsa úprimný pohľad do očí stačí na to, aby človek zistil toho dosť. 

"Pozri! Pozri Ema! Otvoril oči!" 

Ema pristúpila bližšie,zrazu zostala stáť, z ruky jej vypadol kotlík plný vlažného mlieka a bez slov pozerala. Dieťa sa pozeralo bez sĺz, bez emócii na dvoch cudzincov, však čo mohlo ešte vnímať. Oči dieťaťa boli červené, ale nie obyčajne, ako keď z dlhého lovu bolia oči Paviela, ale oči malého chlapca boli svetlo červené, zreničky mal tak malé, že by sa ich dalo prirovnať k zrnku maku. Paviel dieťa položil na stôl, odhrnul starý chlieb a zhodil misku s polievkou.

"Ema, dobre vieš že deti nemôžeme mať, dobre vieš že neverím na osud ale toto náhoda nie je, sľúb mi že sa o toto dieťa postaráme! Že ho vychováme! Ema sľúb mi to že bude ako naše vlastné!! Ema sľúb mi to!!!" 

Jeho žena sa začervenala, ešte nikdy takéhoto muža nevidela, nevedela čo skôr povedať, mala radosť no strach taktiež, čo ak to bude nejaké prekliate dieťa,však v ich dedine sa to už raz stalo.

"Paviel, čo keď to bude dieťa z démonej krvi? Čo keď to dieťa niekto hľadá? Mali by sme ráno ísť za zemepánom a ukázať mu to dieťa, možno za starým druidom, nemám z toho dobrý pocit, predsa, nie je trochu priskoro Paviel? Sotva si tu s ním dve hodiny a už ho chceš brať ako vlastné? Toto nie je žiadna rozprávka! Nemám z toho najlepší pocit no zároveň viem že to dieťa takto nechať nemôžme". 

Paviel sa udivene na Emu pozrie, zrak tak úprimný až jej vidí do duše. 

"Nie Ema, toto dieťa si isto necháme, toto náhoda nemôže byť."

Ema sklonila hlavu a jemne prikývla, nebola z toho síce nadšená no smutná taktiež nie, vždy chcela mať dieťa o ktoré sa môže starať a môže ho vychovať. Súhlasila s Pavielom jedine pod takou podmienkou, že zájdu za starým druidom hneď ráno, Paviel súhlasil. Bolo skoré ráno, slnko svitalo skôr ako bolo obvyklé, predsa bola jeseň a východ slnka je neskôr, no dnes vychádzalo ako za horúcich letných dní. Paviel sa pripravil na cestu, ráno podojil kravu, Ema upiekla čerstvý chlieb zo žita ktoré im ešte zostalo a tak sa vydali na cestu. Bol starší zákon, jeden z mála ktorý platil, že každá obec musí mať aspoň jedného druida, ktorý by radil a pomáhal dedinčanom. Najprv to boli čarodejníci, no tým sa už dnes nedá veriť. Boli na mieste. Paviel priviazal koňa o strom aby neušiel, bol ešte mladý a celkom plachý. Pomaly ale isto vchádzali do vchodu malého,skromného domčeku, kde bola obrovská záhrada plná rôznych bylín, predsa druidi boli slávny liečitelia a alchymisti. Zarastený dom listami, ktorý mal namiesto strechy peň obrovského starého stromu. Ema sa odhodlala zaklopať, tajuplný hlboký hlas začal hovoriť 

"Nesiete niečo zaujímavé, takú moc zo žiadneho živého tvora som ešte necítil. Cítim z vás strach,ale jediné čoho by ste sa mali báť je vo vašich rukách". 

V tom sa Paviel pozrel do náručia, keď držal chlapca, pomyslel si že predsa také nevinné dieťa nemôže byť až tak nebezpečné ako preháňa Ema a druid. Pred Emou a Pavielom sa otvorili dvere, sedel tam starý muž v oblečení z listov, namiesto klobúka mal niečo, čo pripomínalo hniezdo pískavok, malých a pestrofarebných vtákov.

 "Posadte sa. Ale najprv by som sa mal predstaviť. Moje meno je Openlus." 

Paviel sa uklonil, Ema taktiež.

 "My sme..." 

zrazu ho Openlus prerušil, 

"ja viem vaše mená, dokonca viem aj meno toho malého, ktorý ešte žiadne nemá, ale to vám zatiaľ neprezradím, prídete na to čoskoro. To dieťa vám prinesie radosť do života, no taktiež obrovské nebezpečie a zničí vám všetko čo ste kedy milovali a milovať budete. Môžete si nechať to dieťa jedine vtedy, pokiaľ mi ho prinesiete na nejaký čas keď dospeje, nebudem nič viac hovoriť, prosím odíďte, vyčerpali ste ma".

Lovec si pomyslel čo mohlo druida tak vyčerpať, však predsa toho veľa nenahovoril, tak sa spolu s Emou poďakovali a odišli, všimli si však že Openlus sa tváril dosť zaujato, miestami až kyslo.Odviazali mladého žrebca a vybrali sa domov. Ema dovarila večeru, dieťa kľudne spalo. Začali jesť a premýšľať. Doba bola krutá, kráľ sa nestaral o to kto má kedy dieťa, v ľudskom kráľovstve Gematria vládla vojna medzi neľudskými netvormi ktorí pripomínali orkov no bola to len zmes orčšej krvi a potomstvo zabudnutých ogrov,neviedli sa žiadne kroniky ani zápisnice, tak im žiadny zákon nezakazoval starať sa o cudzie dieťa. 

"Predsa sme v strede vojny a chudoba nás tiež neminie"

vraví zamyslený Paviel. Ema s ním súhlasí, obaja sa zhodli že ak chlapec vyrastie, jeho pomoc sa v domácnosti hodí, predsa Ema je na všetko sama keďže Paviel je stále na love. A ako pomenujeme toto dieťa? Spytuje sa Ema Paviela. 

"Morgul!" 

Zrazu vykríkne muž ako keby sa zobudil zo strašného snu.

 "Paviel, čo sa deje? Prečo si vykríkol?" 

Ema nechápavo pozerá.

"Počul som hlasy, ty si to nepočula?! Kričali že meno toho dieťaťa je Morgul, alebo sa mi to zdá? Neprehnal som to s medovinou?" 

Jeho šťastná no vyčerpaná manželka sa pousmeje, vytrhne mu z ruky medovinu a popri tom sa červená. 

"Meno Morgul sa mi páči, no si už dosť opitý, ráno skoro odchádzaš, je čas ísť do postele." 

....

 "Ale Ema! Nehovoril druid že jeho meno už pozná?!.." 

Ema sa zamyslí a pošle svojho zaujatého muža do postele. Paviel prikývol, odložil nedopitú medovinu,uložil dieťa na stôl pretože kolíbku ani postieľku navyše doma nemali, prikryl mladého Morgula kožušinou hneď po tom ako dopil čerstvé ešte teplé mlieko. 

"Dobrú noc Paviel a nech nám Bohovia doprajú s týmto dieťaťom."