Morgul

Morgulova spoveď III

20.2.3766

Týždeň prešiel odkedy ma druid naučil umeniu čítať pomocou jediného kúzla, no odvahu prečítať jeho dar som ešte v sebe nenašiel. Stále to odkladám. Každý deň s ním trénujem nové kúzla, umenie boja a zlepšujem si zmysli. Neviem koľko tu ešte budem, no domov mi chýba. Kladiem si mnoho otázok. Aký sú ľudia? Okrem rodiny a druida nikoho nepoznám. Samozrejme, že som ich už pár stretol a videl ale nič viac. Nerozumiem prečo sú na tomto svete vojny, konflikty a utrpenie. Nie že by to mne vadilo, no keď každý použije zdravý rozum určite vie problém vyriešiť aj mimo násilia. Dnes je sobota, druid povedal že by som mal ísť medzi ľudí, blízko je dedina Všenijec. Nerozumiem síce tomu názvu ale už som si zvykol že ľudia majú divné nápady. Idem sa teda zbaliť, skúsiť spoznať ľudí a dať im šancu. Ako som tak išiel smerom k východu zo starého dubu, druid ma zastavil.

"Prosím ťa, nikomu neublíž..." vydýchol si.

"A prečo by som to robil? idem len niečo popiť, možno sa zarozprávam s nejakou dievčinou, nebudem dlho preč.." kľudne som odpovedal. 

"Ľudia sú záhadné bytosti, ubližujú si bez dôvodu, menia svoje povahy, sú falošní voči sebe a príliš skoro odsudzujú jeden druhého, pozri sa do zrkadla a pochopíš. Tvoje oči, sú iné aké majú oni. Môže to byť zámienka konfliktu. Ľudia sa boja toho, čomu nerozumejú. Pre to si tu. S tvojou mocou bez znalostí a učenia by si tento svet priviedol k zániku. To je pravý dôvod prečo si tu, naučiť sa mať city, poznať cestu pochopenia, ľútosti a odpúšťania. Pochopiť aké je mať, nájsť niekoho, komu môžeš všetko povedať, darovať, robiť ho šťastným a myslieť na neho. Ten stav blaženosti že niekto patrí tebe a ty patríš niekomu, byť šťastný len z obyčajného úsmevu a chodiť po tomto krutom svete bez starostí. To je dar lásky. Pre to ťa posielam do spoločnosti, možno tam niekoho stretneš. Dávaj si pozor a akonáhle sa niečo udeje, uteč. Do svätého lesa nebude mať nikto okrem teba prístup. A ešte niečo, tu máš peniaze. Zaslúžiš si ich za tú prácu."

Prekvapene som pozrel s otvorenými ústami. To čo druid povedal malo niečo do seba. Nerozumel som tej časti s citmi, ale niečo vo mne ma hrialo. Neviem čo to bolo. 

"Ďakujem za tvoje rady, druid. Idem už.." zabuchol som dvere.

Ako som tak kráčal popri sledovaní zapadajúceho slnka tak som rozmýšlal. To čo druid povedal.... to čo druid cítil... čo to bolo? Príroda už zaspáva, je čas pridať. Opustil som svätý les. Mám pri sebe len dýku, moje klasické čierne koženné oblečenie a peniaze. Ako som tak pokračoval v mojej ceste, natrafil som na cedulu s názvom dediny. 

"Už som tu.." povzdychol som si. Teraz už len nájsť krčmu. Celkom som aj vyhladol. Tešil som sa ako malý chlapec pri pomyslení na to že si dám konečne mäso. Začalo pršať tak som pridal do kroku. Bolo to zaujímavé, ľudia na uliciach sa tvária ako keby sa nič nedeje, ako keby im je jedno že zmoknú. Zrazu som zbadal obrovskú tabulu s nápisom "Pohostinstvo u cudzinca". Ako som tak stále pred dverami a pozeral cez okno tak tam panovala celkom slušná zábava. Bolo tam pár opilcov, celkom pekné slečny a asi najviac zaujalo moje oči pivo a pečený diviak. Odhodlal som sa a vstúpil dnu. Pozeral som sa smerom k zemi aby som ľudí zbytočne nevystrašil mojími očami. Mal som na hlave kapucňu. Prišiel som pri krčmára, objednal si diviačie stehno a pivo, zaplatil mu dvojnásobok. Spoza jeho brady sa vyčaril úsmev a prišlo hneď prvé poďakovanie, usadil ma do rohu krčmy za stôl pre jedného, pretože ostatné miesta už boli obsadené. 

"Hneď vám to prinesiem" usmieval sa krčmár. 

Pozoroval som ľudí. Na ľavo od môjho stola boli pravdepodobne nejaký vojaci. Však majú pri sebe dievčatá, asi ich priťahujú bojovníci. V strede bolo pár opilcov čo sa hádali. Neriešil som to. A úplne v pravo boli pravdepodobne dedinčania. Nejak sa delia na vrstvy. To sa mi celkom nepáči, prečo tu nie je jeden velký stôl a neradujú sa? Potom som to pochopil. Na ľavo sedeli štyria vojaci. Akonáhle jeden odišiel niekam, ostatok ho začal ohovárať. Keď sa vrátil boli kamarátsky a usmievali sa. Akonáhle odišiel druhý, začali zas ohovárať jeho. Nebolo to pekné. Začal som rozmýšlať či týmto druid myslel krutosť ľudí. Krčmár mi priniesol jedlo, rýchlo som ho napratal do seba. To mäso bolo korenisté a mäkké. Fakt som sa dobre najedol. Ako som tak to úžasné jedlo zapíjal pivom, tak prišiel pri mňa krčmár s ďalším.  

"Prepáčte, ale ja som si ďalšie neobjednal" odpovedal som.

"To pivo je na účet podniku, prišlo mi príliš blbé od vás brať dvojnásobok sumy" usmial sa starý pán. 

"Takže sú aj dobrý ľudia", pomyslel som si. 

...

Nejaká hodinka prešla. Cítil som aj trochu opilosť, k žiadnej slečne som sa neprihovoril. Keď sa v tom zrazu otvorili dvere. Vypadol mi krígeľ z ruky. Žena tak krásna, krajšia ako každodenný východ slnka, krajšia ako ten najfarebnejší kvet na lúke, krajšia ako všetko, na čo som bol schopný pomyslieť.  Slabo modré oči skoro až do siva, červené rovné vlasy až po zadok. Vysoká približne 160 centimetrov. Vyrazilo mi to dych, zvýšilo tlkot srdca a začal som sa potiť. Nerozumiem čo sa deje. Zdalo sa mi ako keby som ju už videl, ale nevedel som si spomenúť kde.

"Krčmár!" zakryčal som cez celú miestnosť. Starý pán ku mne pribehol a zdvorilo sa opýtal..

"Čo si prosíte, pane?"

"Kto bola tá slečna a prečo hneď odišla na poschodie ?" urýchlene som sa spýtal. 

"To je čarodejníčka Lucy, dobrý pane. Sem tam tu zvykne prenocovať, pretože sme nenápadná krčma a ona je z vyššieho rodu. Prosím vás, nikomu to nepovecte" odpovedal vystrašene krčmár.

"Tu máš dobrý pán, jeden zlatý dúfam bude stačiť" posunul som mincu smerom k nemu. 

"Ďakujem vám pane.." vzdialil sa starý pán. 

Nevedel som čo skôr. Ako zareagovať. Nemal som čas premýšlať a musel som ísť za ňou. Nie je náhoda že sa volá Lucy! "TO JE PREDSA NEMOŽNÉ!" Začal som kričať na celé pohostinstvo. Každá jedna osoba uprela svoju pozornosť na mňa. Počul som ako si šeptajú niečo o mojich očiach a videl ako vojáci chytajú svoje zbrane. Musím unáhlene odísť, prestávam mať kontrolu nad sebou, ešte niekomu ublížim. Začal som utekať smerom von, vykopol dvere a v strede chladnej upršanej noci utekal k posvätnému lesu. Keď som už bol ďaleko od ludí potkol som sa. Padol do blata a zostal ležať. Pršalo na mňa no ja som nemal žiadnu silu sa postaviť. Myšlienky tak silné... "KONEČNE SOM ZAČAL NIEČO CÍTIŤ!" Kričal som na celé hrdlo smerom k lesu. Neviem či som bol šťastný alebo smutný, taktiež neviem či mi voda išla z očí alebo mi po tvári stekal silný dážď. Nevedel som nič a bolo mi to jedno.

Musel som ... Musel som ísť domov a nájsť ju.. MUSEL SOM ! ! !