Morgul

Morgulova spoveď IV

21.2.3766

Všetko som porozprával druidovi. Sedeli sme pri krbe kde som si sušil oblečenie a zohrieval sa. 

"To je to dievča z môjho sna" stále som mu opakoval.

"Je len jeden dôvod prečo sa ti sníva budúcnosť.. no ja ti na to odpovedať nemôžem. Akonáhle ukončíme tvoju výuku tak tvoja posledná úloha ktorú ti dám bude jednoduchá.. budeš musieť cestovať.."

"Cestovať kam?" spýtal som sa depresívnym tónom..

"To že skončíš u mňa neznamená že budeš vedieť všetko. Musíš sa naučiť ešte mnoho vecí. Celý život je o učení a pre teba je to celkom výhodné, keďže sa účiš rýchlo. Musíš sa toho naučiť čo najviac, navštíviť královskú knižnicu, prečítať mnoho kníh, učiť sa bojovať s profesionálmi ale aj barbarmi. Až potom pochopíš, o čom je život a nájdeš odpoveď na svoje otázky.."

"Musím ju ísť nájsť..." rozprával som si pod nos popri tom ako som sa prechádzal po miestnosti.

"Toto miesto opustíš už čoskoro, ver mi. Tvoj výcvik je už takmer u konca. Choď sa vyspať. Zajtra ťa totíž čaká záverečná skúška a rozhodne sa o tom, či ti dám posledný dar. Dar kontrolovať svoju moc.."

Urobil som ako povedal. Išiel do svojej izby, kde som si lahol na tvrdú a nepohodlnú posteľ. Rozmýšlal som ako sa majú moji rodičia, čo asi robia, ako sa má Roktar a prečo vlastne žijem. Druid spomínal že ma čaká záverečná skúška. Čo to asi tak môže byť? zas mu budem nosiť drevo a celé dni počúvať učenia o prírode, histórii, druidoch alebo ceste života? Mám toľko otázok. Mám rodinu a aj tak sa cítim sám. Radšej by som neexistoval. 

...

"Vstávaj!" Kričal na mňa druid. Ledva som otvoril oči, včera som vypil pár pív. Postavil som sa z postele a automaticky sa vystrojil. Hneď ma prekvapil pohlad na druida. Držal moje zbrane, elixíri ktoré sme spolu urobili a zabalené jedlo. 

"Tvoja posledná skúška je dokončená. Choď na cestu životom, cestuj, uč sa a poznávaj. Žijeme v krutom svete, skús nájsť vieru vo svoje činy, lásku a pochopenie. Tvoje učenie z mojej strany je u konca a môj posledný dar tebe je táto dýka..."

Pozeral som na krásnu zaoblenú dýku, ktorá mala magické runy na čepeli, žiarila na modro a cítil som z nej obrovskú mágiu.

"Tento artefakt je hrozne vzácny. Pred tisíc rokmi zabila najkrutejšieho černokňažníka ktorý chodil po tejto planéte. Hovorí sa že ho zabil prastarý elfský král Loerander. Nemal nič iné iba túto dýku. Je celkom irónia, že aj jeho učil jeden druid.." akonáhle to dopovedal,roztriasol sa. Padol na kolená s plačom. Nerozumel som jeho emóciam pretože sám som ich mal slabé. Pomohol som mu si sadnúť. Zobral veci, svoju starú dýku nechal u druida a na svojom opasku ju nahradil novou, nádhernou dýkou.  

"Ďakujem ti, starý človek. Naučili ste ma toho vela. Kiež by sa naše cesty skrížili znovu. A tá záverečná skúška.. nevraveli ste že má byť dnes? že musím niečo vykonať?" 

Druid sa začal smiať.

"Viem ti čítať myšlienky, prešiel si. Finálna skúška bola zistiť, či som ťa niečo naučil. Tvoje názory, myšlienky ktoré som ti v noci čítal. Som hrdý a teraz choď..."

Zavrel som dvere. Posledný krát sa obzrel a odišiel. Odviazal som cvalda zo stromu a namieril som do hlavného mesta královstva. Teraz keď mám moc čítať, budem čítať. Teraz keď mám silu bojovať, budem bojovať. Nikdy sa neprestanem snažiť dosiahnuť svoje ciele, budem odhodlaný a nebojácny. Zničím každého kto sa mi postaví do cesty. A to najdôležitejšie... nikdy neprestanem myslieť na Lucy. Nikdy!