Morgul

4. Roktar

Havraní spev sa rozširoval lesmi, Morgul počul každú jednu kvapku dažďa dopadnúť na zem či na lístie stromov. Stmievalo sa a zranený chlapec stále krvácal, bol obklopený mŕtvolami vorkov až na jedného, ktorého ušetril.

 "Predsa má také isté oči ako ja, alebo len blúznim? Urobil som správne?"

Pomyslel si Morgul. V tom sa na neho úprimne podívalo mláďa Vorka. Malo sklopené ušká a bolo celé mokré, vyplazený jazyk a nechápavý pohľad na chlapca. Sem tam zakňučal. Morgul ho pevne chytil a položil na seba. Sedel opretý o kmeň stromu ktorého koruna ochraňovala všetko pod ním pred silným a agresívnym dažďom. 

"Ako ťa nazvem? Zaslúžiš si nosiť meno ktoré vymyslím práve ja?" 

Jemne šeptal Morgul malému štencu. 

"Počul som mnoho rozprávok od otca, spomínal, že raz tu existoval obrovský vork ktorý vraždil všetko živé, no nakoniec ho skrotil jeden z bohov a tvorca tohto bezvýznamného sveta." 

Morgulové myšlienky boli temné a hlboké, nikdy žiadne dieťa takto neuvažovalo a ani takto uvažovať nedokázalo. 

"Veru také meno by sa ti hodilo. Roktar. Tvoje meno musí byť Roktar, potomok starého vorka z legiend."

Malé šteňa sa na neho nechápavo pozrelo, skočilo mu okolo krku a začalo oblizovať tvár celú od krvi. Síce Morgul nepoznal emócie, snažil sa usmiať, aj keď ho nikto okrem Roktara nesledoval. Morgulov zmysel pre humor bol pochmúrny a krutý, pochopiteľne kto by vedel čo sa môže a čo nie keď by bol ako Morgul, bez citov. Mal jedno šťastie, že nebol ďaleko od domova. Stačilo ísť len 20 minút cez hlboký lesa na križovatke sobov odbočiť na sever. Križovatka sobov bola tabula pri ktorej boli lebky už vymretých sobov. Vyskytovali sa tu zriedkavo, niekto ich dokonca nazýval spoločníkmi elfov, no to sú len báje. Existuje síce veľa dôkazov že elfovia tu žili, ich chrámy, písmo či literatúra, no nikde sa nepíše že by ich niekto videl či s nimi komunikoval. Morgul sa zamýšľal ako odniesť trofej no jeho schopnosti ho predbiehali, z popadaných konárov si uplietol amatérske sane, síce zima ešte nebola, no popri tom hustom daždi sa to bude ťahať ľahšie ako za sucha. Malý Roktar behal všade okolo, tešil sa z Morgulovej prítomnosti. Popri tom Morgul naložil dvoch mŕtvych vorkov na amatérske sane. Mŕtve štence tam nechal hniť, radšej nech ich zožerie divá zver ako by mal vysvetľovať otcovi prečo to spravil. Spolu s Roktarom zaspali pri otvorenom ohni aj keď pršalo, no neďaleko rástla bylina nazývaná ohnička, ktorá horela aj za vlhka a to z dôvodu, že pri teple vylučuje olej ktorý jemne dráždi horúce a kruté plamene. Morgula zobudil lúč slnka ktorý mu svietil presne spomedzi lístia priamo do očí. Bolo už ráno. 

...

"Roktar! Kde si?!" 

Vystrašený Morgul zvýšil ešte ospalý hlas. Spoza stromu pri ktorom mali tábor, vybehlo malé šteňa, celé šťastné skákalo a objavovalo svet, bolo špinavé od blata, pretože celú noc pršalo. Morgul na amatérske sane naložil dvoch obrovských vorkov,boli síce ťažký no zvládol to. Sane si pevne uviazal okolo pásu,skontroloval či má pri sebe dostatok šípov až by ho niečo napadlo a vydal sa domov. 

...

"Otče, som doma! Pozri čo som ulovil!" 

Mladý Morgul kričal už zdiaľky i keď vedel že ho možno z chatrče počuť ešte nebudú. Paviel akurát dojil kravu a Ema zbierala už suché prádlo. Akonáhle zbadali syna rozbehli sa mu naproti. 

"Preboha! Si v poriadku? Si celý od krvy!" 

Kričala zdesená Ema. Chlapec síce bol úplne vyčerpaný, zranený , ale aj tak hrdo kráčal ďalej so svojou korisťou. Položil sane a spadol na kolená od vyčerpania, Roktar sa hneď rozbehol preskúmať okolie. Paviel keď zbadal syna, nechal hneď kravu tak,i keď to možno bola chyba, pretože rozliala nadojené mlieko z drevenej misy.

 "Syn môj! Čo sa stalo?!"

Keď pribehli k Morgulovi, stihol sa len kyslo pousmiať a povedal.

 "Dokázal som to... Dokázal...Doká....." 

V tom momente omdlel a padol tvárou k zemi. O dva dni neskôr sa Morgul zobúdil v teplej posteli vyplnenej slamou. Rameno mal v poriadku, celé sa mu to snívalo? To predsa nie je možné. 

"Aha, mládenec je už hore, bolo načase, otec má na teba dosť otázok, no hlavne sa najec, nejedol si celé dva dni." 

Morgul sa postavil bez problémov, nerozumel čo za lieky mu dali no bol v poriadku, až na to že jazvy zostanú navždy.Začal jesť zemiakovú polievku, mal k tomu celozrnný chlieb a na stole dezert.

"Mami? Odkiaľ máme takéto veci? Však máme peňazí ledva na prežitie." 

Dodal Morgul uštipačne.

"Ty si to možno neuvedomuješ, ale to, čo si ulovil sa tu len tak nevyskytuje, otec išiel predať kožušinu s mäsom z vorkov a prinieslo to celkom slušne veľa peňazí ale neboj sa, odložili sme ti dosť na to,aby si mohol ísť študovať k starému druidovi za dedinou. Predsa si vždy chcel vedieť písať a čítať. Keď to doješ nezabudni si umyť tvár a choď za otcom. Čaká ťa vonku."

Hneď ako Morgul dojedol, urobil to čo mu matka prikázala. Vyšiel von a zbadal otca ako sa hrá s Roktarom. Paviel šteňaťu vravel vrčík, pretože ho nič iné nenapadlo, Morgulovi to pripadalo vtipné. 

"Oci, dal som mu meno Roktar."

 V tom Paviel namieril na syna pohľad plný radosti a zvedavosti.

 "Takže si mu dal meno podla toho príbehu čo som ti vravel, zaujímavé, ale prečo tak kruté meno? .. Ale vlastne, to je jedno, som rád že si tu živý a zdravý, videl som čo si ulovil. Málokto dokáže skoliť vorka, čo vorka, dokonca dvoch vorkov a ty si to dokázal! Svoju skúšku si splnil, teraz si právoplatným lovcom a môžeš so mnou chodiť na lov hoci kedy, pomoc uvítam. Ja som v tvojom veku ulovil jeleňa, podmienku som splnil že bol väčší ako ja, no oproti tebe sa nemôžem rovnať. Som na teba hrdý syn môj!"

Vravel Paviel so slzami v očiach. 

"A vlastne, si si priviedol spoločníka, lenže vorkovia majú naraz šesť až sedem mláďat. Kde je zbytok?"

Morgul sa zamračene pozrel na otca, nechápavo čo mu to dáva za otázky. Jeho reakcia bola drzá.

"Sú preč...." 

Paviel zostal prekvapený.

 "Jak že preč? Hádam si ich nezabil!.."

...

 "OTEC! Nechaj ma! Proste sú preč a ty by si s tým nič nevedel urobiť! Nekomplikuj mi to, zarobil si si na mne! Čo ešte viac chceš?!"

Morugl reagoval podráždene aj keď nemal na to dôvod. Zrazu zostalo úplné ticho, keď sa Paviel pozrel na syna, mal oči zaliate tou najkrutejšou temnotou, čisto čierne oči. Paviel sa upokojil, spomalil dych.

 "Máš pravdu syn môj,prepáč že ťa zaplavujem toľkými otázkami.." 

Morgul začal pomalšie dýchať, oči sa mu vrátili do normálu, presne tie malé červené oči ako keď ho našiel, no ešte stále nevedel, že nie sú jeho praví rodičia. Nerozumel tomu čo sa jeho telu deje. Mal ešte jednu otázku. "Otče? Ako som sa vyliečil? Tak rýchlo..bez bolesti.." Paviel sa pousmial popri tom ako si spomenul na dohodu s druidom. "Už čoskoro synak, už čoskoro..."