Morgul

Morgulova spoveď V - Lucy

Otvoril som oči. Videl som rozmazane a cítil som úkrutnú bolesť a dunenie v mojej hlave. Zrak sa mi začal zaostrovať keď v tom som videl tú tvár. Tvár nežnej dokonalosti, pohľad zaujatia. 

"Fakt zaujímavé oči.. A to som si myslela že si vojaci vymýšlajú" hovorila usmievajúca tvár.

Snažil som sa niečo zo seba dostať, ale zmohol som sa len vysloviť jej meno.

"Lu...Lu..Lucy.." odpovedal som zachrípnuto a dokončil som to s kašlom.

"Ty vieš moje meno?" odpovedala prekvapene.

"Kolko...Kolko som bol v bezvedomí ?" stále som odpovedal v bolestiach. 

"Niekolko týždňov, mal si zlé načasovanie, ešte že som bola neďaleko keď ťa Grul trafil do hlavy. Fakt velké šťastie že útočil s tupou zbraňou. Niekedy tie beštie nechápem." stále sa usmievala.

"Vyhlásili vojnu, pravdepodobne budeš musieť ísť bojovať aj ty. Je to jeden zo zákonov krála. Tak sa zotav. Dúfam že sa ešte vidíme." jemne mi prešla po hrudi. 

Nič som nemohol spraviť, iba sledovať ako odchádza. Samozrejme že som si to užíval, keďže krajšiu postavu u ženy som ešte nevidel. Ako som tak ležal pár dní tak som rozmýšlal o tom čo povedala. 

"Nastala vojna, budem ísť musieť bojovať. Ale čo keď sa už nevrátim? Čo keď už neuvidím rodičov?" chytala ma depresia. 

...

Po týždni som bol na tom pomerne dobre. Ešte že som nosil pri sebe tie lektvary od druida, jeden mi celkom pomohol sa zotaviť. Musel som ju nájsť, musel som nájsť Lucy. Zbalil som sa, vyzbrojil a vydal sa opustiť vojenský tábor kde ošetrovali zranených. Cestou som stretol vojaka, neváhal som a spýtal som sa. 

"Zdravím, nevieme kde nájdem Lucy? Približne pred týždňom sa tu o mňa starala, má če...."

V tom ma prerušil smiech vojaka. 

"Ahahahaha! Ďalší nápadník? Ani to neskúšaj. Celá légia sa o to snažila. Tá ti nedá mladý, ale za to neďaleko je podnik, kde.."

Zdrapil som ho pod krky.

"Ako sa to rozprávaš o dáme? Hovorí ti niečo česť? Si len obyčajný pes ktorý sa na nič nezmôže iba na urážanie ženy. Ide ti len o sex? Je mi z teba zle.. Je mi jasné že nikto z vás nezískal jej priazeň, ste len nevychované, hnusné svine!" 

Akonáhle to videli ostatní vojaci, vytasili meče a obklúčili ma. Mohol som ich zabiť, oni pre mňa neboli nepriatelia. 

"Zatknite ho a hoďte toho hajzla do väzby!" Agresívne zahučal vojak. Vlastne, to ani vojak nebol. Mal  som zlý deň a urazil som vrchného generála. Kto ich má rozoznať, pre mňa sú to len panáčikovia v rovnakých uniformách. 

A tak som skončil vo väzení. Hnusná, chladná a mokrá cela. Bol som tam pár dní. Čas som si skracoval posilovaním alebo zabíjaním potkanov. Jesť som dostával iba hnusný plesnivý chlieb a vodu z potoka. Už ma to tam prestávalo baviť, keď som zrazu započul jej hlas. 

"Kde je? Okamžite mi odpovecte generál!" kričala na celú väznicu. 

Počul som kroky, už sa blížili.

"T...tu moja pani, urazil ma a ...." 

"Ticho! Tak on ťa urazil? A vieš čo si ty urobil? Myslíš že som mág z královského dvora len tak? Myslíš že som nepočula to čo si o mne povedal? Ako si si dovolil uraziť mňa? Okamžite ho prepusti a ak ešte raz budeš mať také reči, zhoríš, to ti garantujem!" 

Takú rýchlosť som ešte nevidel. Celu otvoril za pár sekúnd a odstúpil si na pár metrov. Pobavilo ma to.

"Prepáč za to nedorozumenie, niektorý nevedia kde je ich miesto. Celkom odvaha zdrapiť pod krky generála armády. No zastal si si ma, čo ešte nikto pred tebou neurobil. Myslím, že by sme mohli ísť na pohár vína do môjho obľúbeného podniku."

Pousmial som sa.

"Pohostinstvo u cudzinca, však?" 

Lucy zostala prekvapená. 

"Tak najprv vieš moje meno, teraz vieš kam rada chodievam a čo ešte vieš?" Prekvapene sa pousmievala popri tom ako mi dávala dole ocelové putá.

"Viac toho neviem, ale rád by som."  Vracal som jej úsmev.

"Bohužial tvoje pozvanie musím odmietnuť, keďže si ma pozvala na pohár vína a ja pijem len pivo." 

Z chuti sa zasmiala.

"Prestaň vtipkovať a poď, ešte si toho musíme vela povedať."

 A tak som sa s ňou vydal na večeru, pohárik.. To je jedno, proste som bol šťastný že som bol v jej prítomnosti. Celú cestu sme sa rozprávali, udivovala ma jej inteligencia a zmysel pre humor. Každou sekundou som zisťoval viac a viac čo je to láska, až kým som sa nezalúbil úplne. Sledoval som jej krásne, modré oči a utešoval ma úsmev na jej plných perách. Želal som si aby táto chvíla trvala večne. Po hodine cesty sme dorazili. Vošli do podniku a usadili sme sa. Odsunul som stoličku, ako sa na chlapa patrí. Objednal som džbán vína a krígel piva. 

"Nečakala som, že si s niekym budem tak rozumieť". Rozprávala počas toho ako som sa napchával pečenou divinou, keďže som dlhú dobu nejedol nič normálne. 

"A ja som zas nečakal, že sa budeš takto dôverná osobe, ktorej ani meno nepoznáš."

Ostalo ticho.

"Morgul.." povedala tak sladkým hlasom, až mi to vyrazilo dych. Naše oči sa stretli a pozerali sme sa na seba bez slov. 

"Musím sa ti priznať, neviem síce ako vieš moje meno ale pred piatimi rokmi som sedel presne za týmto istým stolom, keď som ťa prvý krát zbadal." Klepali sa mi ruky a čakal som na reakciu.

"Aj ja sa ti musím priznať. Viem čítať myšlienky."

Dotkla sa mojej ruky, naše pohlady sa stretli. Očami mi naznačila že je čas ísť. Ale kam? To som ešte nevedel. 

Viedla ma za ruku hore, do svojej súkromnej komnaty. Zavrela dvere a zhodila ma na slamennú posteľ. Zhodila šaty. Vyrazila mi dych. Začala ma vyzliekať. Zdvihol som ju a oprel o stenu. Začal som ju bozkávať. Najprv som jej jemne zahryzol do pery, pokračoval som s bozkávaním na krk, prsia, brucho až som išiel nižšie. Od rozkoše ma ťahala za vlasy a vravela moje meno. Zhodil som ju na postel, kde sme pokračovali v milovaní. Jemne som ju škrtil a prirážal. Vonku pršalo a bola krutá búrka, z naších horúcich tiel boli zarosené okná. Na posteli som si ju otočil a miloval ju odzadu. Bolo to nádherné. Mala rozpustené vlasy a ostré nechty. Počas celého milovania som jej hladel do očí a ona mi to vracala pohľadom plným rozkoše. Konečne som bol šťastný.