Morgul

Morgulova spoveď II

           13.2.3766

Zobudil som sa. Prvé čo som videl bolo vychádzajúce slnko ktoré mi svietilo do očí cez malú dierku v kôre stromu. Keďže každé rána sú pre mňa ťažké, tak mi to hneď všetko nedávalo zmysel, no po chvíľke rozmýšlania som si uvedomil že som u druida. Mal by som vstať a porozprávať sa s ním, včera som na neho nebol moc milý a predsa, stále som slušne vychovaný. Keďže som sa ani nestihol vybaliť pretože na mňa dolahla rýchla únava, tak som spal v tom v čom som aj prišiel. Presnejšie povedané, nevyspal som sa najlepšie, mal som na sebe koženné nohavice, otcovu košelu a čiernu koženku, vždy som rád nosil len čiernu, pretože nevyjadrovala toho až tolko. Doplnil som si vrecká bylinami ktoré som si priniesol, slúžili buď na čaj ktorý posilní telo alebo žužlavky korenisté ktoré keď správne požuvám tak mi okysličia mysel a lepšie sa mi rozmýšla. Nevedel som čo ma čaká, tak som neistý bez svojich zbraní pokračoval ďalej. Otvoril som dvere ktoré vydávali nepríjemný zvuk. Nikto nikde. Krb bol zhasnutý, všetko bolo upratané a na stole ležal starý pergament. Zaujímalo ma čo v ňom bolo tak som pristúpil bližšie. Akonáhle som sa ho dotkol tak som cítil že niečo nie je tak ako bolo. Niečo cez mňa prešlo, niečo tajúplné. Bol to pocit alebo mágia? Podobne sa cítim chvílu po tom ako mám amok. Nevedel som si to vysvetliť no neriešil som to. Otvoril som pergament a videl tam symboli ktorým som rozumel.

"Zaujímavé.." vynoril sa z tieňu Druid. "Takže čítať ľudské písmo nevieš ale magické runy áno, presne ako som si myslel.." 

Bol som ticho, nevedel som ako mám reagovať, predsa moje zmysli sú tak perfektne vycvičené že by som mal jeho prítomnosť cítiť z kilometra. 

"Dobré ráno prajem, chcel som sa osprave...." v tom ma prerušil druid. 

"Viem že sa chceš ospravedlniť ale nemusíš, za nič nemôžeš, ani za to ako si reagoval. Tiež som býval taký. To čo som nechal na stole je starý recept na čaj ktorý mi dávno predal môj priateľ. Keďže som nevedel či tomu budeš rozumieť, tak som nechcel riskovať a dal tam len recept, keby tam náhodou leží nejaké mocné kúzlo určite by si to nezvládol a zničil celé okolie" odpovedal vážnym tónom druid. 

"Ako to že som vás necítil? Som jeden z najlepších lovcov v okolí..." namyslene som odpovedal.

"Mágia je zaujímavá, chlapče.. Použil som prastaré kúzlo neviditelnosti, síce fyzicky som viditelný ale žiadna zver či mág ma nedokáže ucítiť, dokonca ani taký dobrý lovec ako si ty.."

Potešilo ma, že si o mne myslel také veci, no mal som mnoho otázok. Načo som tu? Otec mi raz spomínal že keď dosiahnem plnoletosti, presnejšie osemnásteho roku, tak musím prísť sem, ale aký to malo zmysel? Nevedel som čo skôr a po pravde, bol som dosť hladný, tak som sa spýtal.

"Prosím vás, mám mnoho otázok, no na prázdny žáludok sa mi ťažko konverzuje, kde si môžem ísť uloviť jedlo? Jeden taký poriadny jeleň nám vystačí na týždeň."

Druid sa pousmial,

"Nemaj strach. O jedlo je postarané, si tu aby si sa učil písmu, runám, čítaniu a mágii. Síce naša mágia je iná od mágie čarodejov, no myslím že pre tvoje aj naše bezpečie je to lepšie ako nič. Vonku pred starým dubom odboč vlavo, pokračuj asi kilometer cez les pokiaľ neprídeš k emeraldovému stromu. Je tu jediný, určite tam trafíš. Nájdeš tam jedla koľko budeš chcieť, keď bude ten správny čas, nájdem si ťa."

Som zvedavý čo mi ten starký pripravil. Dúfam že to bude aspoň kus poriadneho mäsa. Smeroval som k dverám keď v tom starý druid zakašlal ako keby mi chcel niečo povedať. Otočil som sa.

"Ehm, chlapče, skoro som zabudol. Tvoja prvá úloha bude zoznámiť sa s okolím no v žiadnom prípade nechoď mimo posvätného lesa! O tvojho koňa sa nestaraj, ten je v poriadku a vráti sa keď ho budeš potrebovať."

Pousmial som sa, keďže pre mňa nikoho zákazy nič neznamenajú. Pomaly ale isto som vykročil cestou k emeraldovému stromu. Bol krásny deň, slnko bolo už o čosi vyššie, zver behala po svätom lese jedna radosť. Vzácne vtáky vyspevovali svoju každodennú pieseň a vietor sa odrážal od zarosenej trávy. Ako som tak pokračoval a premýšlal, zbadal som tú nádheru. Obrovský strom, dokonca väčší ako ten druidov. Kôra toho stromu magicky žiarila do zelena, z oblakov trčali žiarivé plody stromu. Pri strome bol malý stolík na ktorom bolo ovocie všetkého druhu dokonca aj orechy z rastlín, ktoré sa prehlasujú za vymreté. Síce som zostal chvíľu mrzutý že nemám mäso, no najedol som sa poriadne. Po pár hodinách ležania v tráve som sa rozhodol preskúmať okolie. Pripadalo mi to až príliš magické. 

---

Po pár hodinách chodenia po hranici lesa som sa znovu dostal k emeraldovému stromu. Zistil som že tu okrem druidovho domu, magického stromu a divného kruhu z obrovských kameňov nič nie je, čakal som kým sa mi ozve druid. Zrazu som videl srnku ako na mňa hladí spoza kríku, siahol som na rameno kde zvyčajne mávam prevesený luk no nebol tam. Skoro som zabudol že som tak bezbranný bez svojich zbraní. Tak som iba sledoval. Srnka prišla čoraz bližšie a bližšie a z ničoho nič sa do toho ticha ozvalo prasknutie suchého konáru. Z reflexu som uskočil a otočil sa, počas úskoku zdrapil prvý kameň a čakal kto alebo čo tam je. 

"Ty fakt neveríš tomuto miestu." Z chuti sa zasmial druid ktorý sa nepozorovane objavil za mnou. 

"Ako? Kedy? zas to kúzlo neviditelnosti?!" nahnevane som zahúkol.

"Nebuď hlúpy, keby máš luk tak by si ma už chcel zabiť."

Chvílu rozmýšlania a ticha mi prospelo.

"Takže vy ste boli tá srnka?" odvietil som.

"Presne tak. Nikto iný iba druidi sa dokážu transformovať na zver všemožného druhu. Síce vyzerá rovnako, predsa sú tam črty ktoré obyčajné zviera nemá a to jazva na lavej strane krku. Túto premenu si predávame už státisíceročia pomocou tajného rituálu. Ako som ťa dnes sledoval, tak si sa tu poobzeral. Výborne, aspoň mi budeš môcť viac pomáhať. Tvoju prvú úlohu si zvládol bez problémov, presne ako som očakával. Choď nazbierať drevo a prines ho do starého dubu. Už sa blíži noc." 

"Počkajte!" zakryčal som. Druid mi opetoval pozornosť zaujatým pohľadom.

"Mám sa tu predsa učiť, nie vám nosiť drevo, celý deň len chodím a hladám odpovede na mnohé otázky, no zatial som sa nedozvedel nič."

Druid sa zasmial a odpovedal...

"Prines to drevo a čaká ťa odmena, dostaneš to, po čom niekto túži dlhé roky.."

Bol som ticho. Po chvílke som prestal byť agresívny a sledoval tú nádheru ako sa druidovo telo transformuje na havrana a lahko odlieta. Kiež by som to aj ja vedel. Tak som sa vydal do lesa zbierať haluze. Po hodine, keď už bola skoro úplná tma som dorazil do starého dubu. Otvoril som dvere a druid ma čakal vo svojom húpacom kresle. 

"Drevo polož pri krb a dolož, na stole máš svoju odmenu.." kludným hlasom povedal druid popri tom ako sa húpal na kresle. 

Po tom ako som doložil drevo, trochu sa zohrial nasmeroval som svoju cestu pri stôl.

"Kniha..." sklamane som dodal..

Druid sa postavil z kresla, prišiel ku mne a chytil ma za rameno. 

"Prečítaj mi názov tej knihy.."

Pozrel som sa na obal knihy, nevedel som čo odpovedať pretože druid dobre vedel že neviem čítať tak som mu to išiel pripomenúť. 

"Druid.. ale vy predsa viete že ja neviem čí......" padol som na kolená s bolesťou hlavy. Teraz som to vedel! Vedel som to na isto! Bol to rovnaký pocit ako pri tom pergamente z rána! Druid na mňa isto použil mágiu!

"Ešte raz ti hovorím, prečítaj mi názov knihy.." hlbokým hlasom odvietil druid. 

Moje malé červené zreničky sa pozreli na knihu a zrazu som vyslovil názov......

Počiatok