Morgul

Morgulova spoveď I

12. 2. 3766

Pomalšie cvaldo, pomalšie. Upokojoval som môjho koňa. Mali by sme už byť na mieste, otec spomínal že by to malo byť tu, ale nič iné nevidím ako tento podivný strom. Cítil som z neho naprostý klud. Okolo obrovského stromu bol plot z kríkov. Boli tam srnky, zajace, dokonca aj jeden sob, ktorí sa označoval za najvyššiu zver a taktiež ako priatelia elfov, no nikto ešte nevidel žiadneho elfa. Zosadol som z cvalda, popravil som si môj čierny plášť a nasadil si na hlavu kapucňu. Luk, ktorý som mal zavesený na koni som si dal cez seba,síce to bolo miesto naprostého pokoja, harmónie, aj tak som mu neveril. V strede stromu boli dvere, vyzeralo to tak že v tom strome niekto žije. Cvalda som uviazal pri najbližší strom i keď okolo toho mohutného stromu bola len lúka plná bylín a vzácnych rastlín. Vedel som čo sú zač, otec ma zaučil niečo z alchýmie,niektoré rastliny dokonca vedeli vyliečiť čerstvú ranu v priebehu pár minút. Na mágiu som neveril, tak som všetky zázraky pripisoval chémii. Otváral som drevenú bránku keď v tom sa otvorili dvere zo stromu. Stál tam starý muž, vyzeral ako keby mal na sebe len lístie, namiesto klobúka mal niečo čo pripomínalo hniezdo alebo to bolo pár suchých konárikov?  "Konečne si dovŕšil dospelosti mladý Morgul". Udivene som sa pozrel, snažil som sa tváriť prekvapivo i keď mi to najlepšie nešlo. "Dobrý deň prajem, som tu správne? Ale vlastne.. načo sa pýtam, predsa poznáte moje meno. Otec mi nič o vás ani o tomto mieste neprezradil, iba to, kde by som vás mal nájsť." Druid sa usmial, sucho zakašlal a išiel smerom ku mne. "Som rád, že si tu, začneme s tvojou výukou, nebude to síce ľahké, no príroda mi prezradila že tomu tak má byť."Druidovia vždy presadzovali prírodu. "Výuka? Vy ma chcete niečo učiť? Však ja skolím hocijakú príšeru, divé zviera, mám vytrénovaný sluch, čuch a reflexy, čo ma ešte môžete naučiť?"Hrdo som pripomenul. "Si tak mladý a tak namyslený, myslíš si že život je len o zabíjaní? Myslíš si že život je len o prežití? Mýliš sa, ešte toho dosť nevieš, môžem si dovoliť povedať že skoro nič." Celkom ma jeho slová urazili, no čo,predsa mám nejakú výchovu tak som zostal ticho. "Poď so mnou,ukážem ti kde budeš spať." Druid ma hneď potom zaviedol do jeho skromného obydlia, keď som vchádzal dnu videl som obrovský kotol v ktorom sa niečo varilo, bolo ešte priskoro pýtať sa tak som pokračoval ďalej. Všade boli byliny, kvety, lektvary a rôzne elixíry. Ako keby som bol v inom svete. "Koľko tu žijete? 200 rokov? 300? však z tohto prachu by som dom postavil." Druid sa schuti zasmial. "Ako vidím synak, zmysel pre humor ti nechýba a čo sa týka tvojich otázok, zajtra sa porozprávame, dnes pôjdeš pre drevo do lesa, koňa nechaj tu, nezober si so sebou nič. Pozbieraš len haluze z mŕtvych stromov." "Mŕtvych?Stromy sú veci, nie ľudia." V tom druid buchol palicou o zem s ktorou sa podopieral, aby na seba upútal pozornosť. "Tie stromy sú, budú a aj boli živšie ako niektorí ľudia! Už nikdy sa so mnou takto nerozprávaj! Príroda je inteligentnejšia ako celá ľudská rasa! Ale vlastne, nebudem sa rozčuľovať." Triasli samu ruky ako keby som mu zabil príbuzného, nerozumel som tomu."Predsa som ti ešte nevysvetlil pravidlá, zajtra sa porozprávame a teraz choď pre to drevo, všetky zbrane nechaj tu."Ako keby som mal nejaké pri sebe, malú železnú dýku na kožušinu a luk. "Bez luku nikam nejdem, neverím tomuto miestu." Odpovedal som agresívnejšie druidovi. "Si na posvätnom mieste chlapče, zbrane nechaj tu, uisťujem ťa že na toto miesto nevkročí nikto a ani nič bez toho, aby som o tom vedel." Aj napriek tomu že znel dôveryhodne tak som mu neveril. Išiel som po drevo, keď som sa vrátil všimol som si že druid už spí pri zhasínajúcom krbe. Priložil som drevo do krbu, dolial mu čaj do keramickej šálky a išiel spať. Nevedel som čo sa bude diať. Mal som veľmi divné pocity, no hovoril som si, že som predsa konečne niekde inde ako doma, i keď som tam bol ešte len chvíľu, domov mi začínal chýbať.