Divoký žrebec Orion

4.kapitola

Keď som zazrela žrebca zastala som na mieste a čakala čo spraví. No pohol sa len ku mne a ostal tam stáť. Hľadel mi hlboko do oči tak ako ja jemu. Asi premýšľal čo môže urobiť. Mala som pocit akoby som z časti zýskala jeho dôveru. Keď Max prišiel ku nám žrebec urobil pár krokov do zadu. Potom mykal hlavou do prava akoby mi chcel naznačiť aby som šla za ním. Keď sa pohol vykročila som za ním a rozmýšľala kde ma vedie. Viedol ma po lesnej ceste, bola obklopena stromamy. Stromamy sa predieralo slnko a osviecovalo chodník. Na slnku mal žrebec lesklú srsť. Neskôr keď sme išli cez pole, tráva mi siahala asi po pás, a my sme sa ňou brodili. Zaviedol ma až k jednej priepasti. Zastali sme pred ňou, vtedy pomykával hlavou dole a hore, mala som pocit akoby som sa mala pozrieť dole. Keď som sa pozrela uvidela som žriebä. Bolo to asi jeho alebo zo stáda. Žrebce si veľmi chránia stádo. Keby nemali žiadne, vyzeralo by to akoby nemali dosť sily si získať kobyly. No pri našom žrebcovy to tak neplatilo. Ale mala by som premýšľať ako dostať žriebä z priepasti. Chcela som zavolať našich rodičov, no nebol to dobrý nápad a navyše boli preč. Musela som si poradiť sama. A tak som rozmýšľala po čom by dokázal vyliezť. Skúšala som tam dať nejaké konáre aby bol čoraz vyžšie, no nepomohlo to. Bol príliš ťažký. Mala som nápad. Pri sebe som vždy nosila aspoň desať metrov lana keby sa náhodou niečo stalo. A tak som našla nejaký igelit. Najprv som na žrebca obmotala lano, zliezla som do priepasti a okolo žriebätká dala igelit. Keď bolo všetko pripravené, musela som pomaly vyliezť, šmýkala som sa stále dole, pôda bola mokrá a šmykľavá, nehovoriac o skalách. Max mi podal lano a pomaly ma ťahal vyžsie. Videla som že na jednej časti je čoraz tenšie a tenšie. A naraz prask!