Divoký žrebec Orion

7. kapitola

Keď som sa ráno zobudila, premýšľala som o tom ako sa porozprávať s rodičmi o všetkom čo som zažila. Bála som sa že ma nepochopia a budú si myslieť že som blázon, no aj tak som to skúsila. Keď som sa o tom s nimi rozprávala začala ma strašne bolieť hlava. Akoby náznaky niečoho takého že to nemám nikomu vravieť, že chcú byť v tajomstve až naveky. Vyšla som von a do oči mi jasne svietilo slnko ktoré ma oslepovalo. Nevidela som nič. No zahliadla som jemné obrysy tela v lese. Bežala som tam, bol tam Orion. Bola som strašne rada žeho vidím. Mala som zrazu pocit že neprišiel len tak. Odviedol ma k stádu, no keď sme tam prišli nevidela som jeho ocka, nebol tam, všetky kone stáli v kruhu. Išla som sa tam pozrieť a bol tam on. Ležal tam na tráve, bezmocne len tak ležal a dýchal z posledných síl. Bála som sa o neho. Bežala som domov a zavolala veterinára. Keďže bol divoký kôň nechcel sa dať chytiť, no nemal síl takže sa dlho nebránil. Čakala som v čakarni vyše dvoch hodín. Aj mamka s ockom ma boli pozrieť. A keď zrazu vyšiel veterinár a začal nám hovoriť...