Divoký žrebec Orion

16. kapitola

Keď vyšla Elizabeth von, nikoho tam neuvidela, ja som však vedela, že tam určite niekto je. Zrazu sme počuli len buchot, akoby na zem niečo ťažké spadlo. Keď som sa pozrela do dverí bol tam Jason s mojím ockom. Snažili sa nás čo najrýchlejšie vyslobodiť. Páska a lano bolo však hrubšie než si mysleli. Ani jeden z nich bohužiaľ nemal pri sebe nožík. Ukázala som im na zem kde bolo rozbité sklo, ocko zobral najväčšie sklo a pomaly rozrezával laná. Keď rozrezával posledné, dvere sa náhle zabuchli a do vnútra vstúpila žena a dvaja chlapi. Bola to Elizabeth asi so spolupáchateľmi. Prišlo mi to veľmi podozrivé, lebo ani jedného chlapa som tu pred tým nevidela. Jason sa stihol len rýchlo opýtať.

„Prečo si ostala tu, a vôbec čo tu robíš?"
Na to však Elizabeth len rýchlo odpovedala: „vieš, nie každý máme tak veľa peňazí ako ty, dopočula som sa, že chcete obnoviť znovu ranč, ale keďže som vedela, že prácu tam mi už nedáš, rozhodla som sa teda rázne zakročiť, máš dosť veľa koní, a tento ti určite chýbať nebude."

Musela som sa zapojiť do rozhovoru aj ja: „Nie je to kôň len Pána Jasona ale aj môj, našla som ich všetky ja a spoločne sme ich obaja zachránili."

„Maličká ty sa do toho nepleť." Povedala Elizabeth.

„Je to právoplatná majiteľka tohto žrebca, Oriona." Poznamenal Jason.

„Vieš dobre Jason, že nikdy mi nešlo o tie hlúpe kone, jediné čo som chcela dosiahnuť boli veľké majetky, chcela som mať vlastnú reštauráciu s kaviarňou kde by mi chodili známi ľudia. Ale na to však bolo treba peniaze ktoré si ty mal, kaviareň už je rozostavaná vďaka peniazom ku ktorým sme prišli spolu s Edvardom počas požiaru. Ale ani jeden z vás nevie kde presne sa tá kaviareň nachádza."

„Pozri Elizabeth, ani ja som neprišiel k peniazom zo dňa na deň, tiež som musel tvrdo pracovať, aby som mal aspoň nejaký majetok, nemyslel som si, že niekedy budem vlastniť ranč, teraz vďaka týmto úžasným ľuďom som mohol začať odznovu a začíname s prestavbou, ranč bude patriť z polovice aj im, a neželám si aby si ty a ani nikto iný zničil niečo tak úžasne. Raz sa vám to síce podarilo ale znovu to už nedopustím."

„Jason neviem prečo si tak hlúpy, myslíš si že by som znovu ohrozila to, aby som sa dostala do väzenia?"

„Tak prečo vlastne teraz robíš toto?"

„To je pomsta Jason" namierila naňho zbraň „Vieš myslela som si, že to bude o dosť jednoduchšie, ale teraz keďže súrne potrebujem tie peniaze a tu o tomto nikto nebude vedieť môžem vás postupne všetkých postrieľať, nikto by sa o tom nedozvedel."

„Ale Elizabeth to predsa robiť nemusíš"

„Niekedy to bohužiaľ inak nejde."  Namierila pištoľ na Jasona a už skoro stlačila spúšť, keď náhle sa ozval výstrel a zasiahol Elizabeth priamo do hrude, pomaly kráčala smerom k nim až kým nespadla.

Keď sa pozreli von z dverí Kate uvidela svoju mamku ako tam stojí s policajtmi. Prišla som za ňou a silno ju objala. Jason prišiel tiež a poďakoval za záchranu života, tých dvoch mužov zatkli policajti. Bola som celá bez seba keď som videla že sa to dobre skončí, možno chcela Elizabeth ublížiť Jasonovi možno nie, ale jedno viem naisto nemala dvíhať tú zbraň. Chlapi ktorí jej pomáhali dostali vysoký trest a budú si ho musieť odsedieť, otázka už je len tá čo s tou kaviarňou a kde je?

Hneď ráno sme zašli na policajnú stanicu kde nám ukázali miesto, kde sa kaviareň nachádza, bolo to neďaleko ranču, dohodli sme sa, že ju dostaviame a bude patriť k ranču.

Keď sme prišli domov, pustili sme sa do chytaní koní, nebolo to už tak náročné ako prvý krát. Kone pochopili, že sme im nechceli zle, stáli tam a pásli sa. Každého po jednom sme doviedli do výbehu. Po ťažkom dni sme si všetci sadli v obývačke, pred tým som ešte ošetrila Maxa a Oriona. S Jasonom sme sa porozprávali o všetkých možných riešeniach, všetci vieme, že peniaze nebudeme mať veľmi dlho a bude ich treba ešte viac. Dohodli sme sa, že začneme s poriadnym jazdeckým výcvikom a pokúsime sa o výhru na súťaži.

S Jasonom sme sa rozprávali o rôznych typoch súťaží, najviac sa mi však zapáčili parkúrové a vytrvalostné preteky. Postupne sme prebrali všetky detaily, rozhodli sme sa, že začneme hneď ráno s tréningom.

Je utorok ráno, Jason ma už čaká pripravený s Tutanchamonom pred naším domom, povedal mi aby som ho poriadne očistila. Zobrala som si jemnú kefa a žbilko a postupne som mu vyčesávala špinu a prax zo srsti. Sledovala som každé jeho pohnutie, každú jazvu, ktorá mu ostala. Bol nádherný no nie ešte úplné zdravý. Následne som zobrala kopytný háčik (kopyťák) a vyčistila mu aj kopytá, mal ich dosť zanedbané, preto sme sa s Jasonom dohodli, že na druhý deň všetkým koňom spravím korektúru kopýt. Následne sme ho osedlali spoločne bol dosť veľký a mohutný, mal asi 160 centimetrov v kohútiku. Jemne som naňho dala podsedlovku spolu s barančekom a opatrne naňho položila sedlo, to som dobre utiahla. Samozrejme uzdečke sa bránil ale nakoniec ju aj tak prijal. Jason ma zobral na lonžku, ako prvé sme išli krokom, bolo to veľmi úžasné, prvý krát som sedela na koni a učila sa ako správne sedieť v kroku, v akej línii musia byť nohy s lakťom a ramenom, najväčší problém mi však robili päty, nevedela som ich držať dlho prepnuté. Medzi tým som sa s Jasonom porozprávala o všetkých plánoch s rančom. Dohodli sme sa že by sme mohli kúpiť aj nové kone, a hlavne robiť tábory a samozrejme najať dobrú trénerku alebo trénera. Aj keď Jason by to kľudne mohol robiť sám. Po jazde som sa cítila veľmi dobre, uvoľnene. Keď som odsedlala Tutanchamona a poriadne ho vyčistila, zobrala som ešte Oriona na prechádzku aby sa naučil aj chôdzu na vôdzke. Keď sme prechádzali popri lese, počuli sme divné zvuky, aj Orion bol celý v strehu a napnutý. Vedela som, že niečo nie je v poriadku. Chcela som sa obrátiť a kráčať naspäť domov ale niečo mi to nedovolilo, naraz niečo silno praskol a Orion sa mi vytrhol z ruky. Začal veľmi rýchlo cválať až sa mi stratil z dohľadu. Rýchlo som utekala domov a povedala Jasonovi čo sa stalo. Ten neváhal ani chvíľu a išiel ho hľadať. Verila som, že to bude všetko v poriadku, že sa nájde a bude zdravý. Keď sa však Jason nevracal ani hodinu po tom všetkom povedala som to rodičom, niekde odchádzali no povedali mi aby som ostala doma a čakala tu naňho keby sa náhodou vrátil. Ani po dvoch hodinách čakania v nedočkavosti a strachu sa nikto z nich neobjavil, preto som musela počkať a nič iné nerobiť. Keď som sa pozrela von oknom stál tam obrys postavy, nevidela som naňho príliš dobre, no bola som si istá, že to je človek. Keď som chcela ísť von a spýtať sa ho, či mu nemôžem pomôcť, rýchlo sa stratil.