Štvorica nepredvídateľných (dokončené)

1. kapitola

z pohľadu Jacka:
Zobudím sa na zvonenie budíka. Poteším sa, keď uvidím, že svieti slnko. Keď sa však pozriem do kalendára, úsmev mi zamrzne. Veľkým červeným písmom je tam napísané: ŠKOLSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA. Je to najhorší deň v roku pre všetkých študentov našej školy. Na ten deň si všetci študenti musia pripraviť vedecký projekt z rôznych oblastí (napr. z chémie, geografie, či fyziky) a odprezentovať na konferencii. Potom ti ho učitelia veľmi prísne ohodnotia a dajú ti známku do toho predmetu, z ktorého oblasti je projekt. Každý rok sa síce nájde pár šťastlivcov, ktorých zavolajú na dozor k počítačom, ktoré monitorujú a ochraňujú budovu, ale každý rok sú iba štyria, takze je mizivá šanca, že sa tam spomedzi 400 študentov dostanete práve vy. Veda mi síce ide veľmi dobre, ale celý deň sedieť zavretý v jednej miestnosti a počúvať nudne projekty fakt nieje sranda.

Keď prídem do sály, kde sa prezentujú projekty a sadnem si na miesto, je ešte poloprázdna. V ruke zvieram USBčko s mojim projektom, za ktorý nedostanem  určite horšiu známku ako dvojku. Miestnosť sa postupne zapĺňa a päť minút pred začiatkom prídu vyhlásiť už dopredu vylosovaných ľudí na dozor pri počítačoch. "Amy Greenová, Chris Green, Max Harrington a Jack Smeed." povedal zavalitý pán. Najradšej by som skákal od radosti. Netuším síce kto sú Amy, Chris a Max, ale hlavne že vybrali mňa. Potom sa vyberiem na chodbu kde sa máme všetci štyria dostaviť. Ostatní traja tam už stoja. Jeden chalan má hnedé vlasy a druhý ich má blond takisto ako baba. Typnem si, že tí blonďaví sú tí súrodenci: Chris a Amy. Hnedovlasý chalan je asi Max. Keď k nim dôjdem, všetci sa poberieme smerom k miestnosti s počítačmi.
"A ja už som sa tešil na úžasnú školskú konferenciu a teraz ju zmeškám!" zavtipkuje blonďák. Títo ľudia sú asi celkom fajn.
"Ahoj, ja som Amy. A ty?" spýta sa ma dievča.
"Ja som Jack. Jack Smeed." odpoviem jej.
"A ja sa volám Chris." predstaví sa aj coolovo oblečený blonďák.
"Ja som Max." pridá sa aj tmavovlasý.
"A vy sa navzájom poznáte?" spýtam sa.
"Ja sa akurát tak poznám tu s mojím dvojčaťom," poznamená Chris a pozrie sa na Amy,"ale s ostatnými sa nepoznám.
Celú sa zhovárame, a tak o ostatných veľa zistím: Chris a Amy tu bývajú iba s otcom, lebo ich  mama zomrela; Max má malú sestru a býva v super dome a aj to, že všetci máme 15 rokov. Amy sa mi celkom páči: má dlhé blonďavé vlasy, veľké modré oči a peknú postavu.

Keď prídeme do miestnosti s počítačmi, je tam zopár dospelých sediacich pri počítačoch. Ukážu nám, kde si máme sadnúť. Sedím pri počítači vedľa Amy. Viac-menej nemáme robiť nič iné, iba kontrolovať bezpečnostné záznamy a kontrolovať, či je všetko podľa noriem (viete, či škole nehrozí, že vyhorie alebo tak). Podľa mňa je to absurdné, veď by mala škola vybuchnúť, alebo byť vykradnutá? Ale aspoň nemusím byť na školskej konferencii. Keď sa dospelí nepozerajú, púšťam si hudbu. Z času na čas počujeme výkrik nejakého nešťastného študenta, ktorý očividne dostal za projekt pätorku.

Asi o pol hodinu však nastane rozruch. Najprv si to dospelí začnú šepkať, no potom to už zrejme nevydržia a začnú nahlas vykrikovať: Čo je to? Prečo sa to tak rýchlo blíži? To predsa nieje možné! Amy sa na mňa prestrašene pozrie. Nikto z nás netuší, čo to môže znamenať. Dospelí vydesene čumia na jednu obrazovku počítača a k našej škole sa zrejme rýchlo blíži niečo nebezpečné. Ešte chvíľu počujem vystrašene hlasy, no potom zacítim silný náraz a zahmlieva sa mi pred očami.

A je tu nový príbeh! Už dlho som chcela napísať knihu o superhrdinoch, ale až teraz som sa k tomu dostala. Chcela by som poďakovať AngeliHorseLover za super cover.😀😜😝