Štvorica nepredvídateľných (dokončené)

22. kapitola

z pohladu Maxa:
Pred zrkadlom si ešte posledný raz skontrolujem oblek. Už dnes sa máme stretnúť s prezidentom. Som z toho trochu nervózny, lebo vlastne ani nevieme, čo nám chce povedať. Chce nám poďakovať, zatvoriť nás do väzenia, alebo odovzdať na výskum do laboratórií? Osobne by som najviac uvítal tú prvú možnosť. Veď sme vlastne New York zachránili pred obrovskou katastrofou aj na vlastné riziko. Ale žiaľ, nezachránili sme všetkých. Videl som aj zopár tiel nehybne ležiacich na zemi, ktorím sa nehýbal hrudník. Boli mŕtvi. Ale vlastne aj Amy sa pri tom zranila. Posledný krát si prečešem vlasy. Začujem klopanie na dvere mojej izby.
,,Ďalej," zakričím. Do izby vojde moja sestrička Violet.
,,Už zase niekam ideš?" spýta sa sklamane pri pohľade na mňa.
,,Musím ideme sa stretnúť s prezidentom USA," poviem a pohladím ju po tmavých vlasoch.
,,A čo od vás bude chcieť?" spýta sa zvedavo.
,,Neviem, Via, neviem," vzdychnem si.
,,Tak fajn, ja ťa už nechám," povie veselo a odíde. Chcel by som byť tak bezstarostný ako ona. Jej jediná starosť sú domáce úlohy. Obujem sa do slušáckych topánok a vyjdem z domu.

Zastanem pred nemocnicou, kde sa máme všetci stretnúť a vyzdvihnúť Amy. Chris tam už stojí a tiež je v obleku. Ten jeho je však narozdiel od môjho tmavomodrý. Už čakáme len na Jacka. O pár minút sa celý zadychčaný prirúti. On má tiež oblek, ale je mierne ligotavý.
,,Prepáčte, že som meškal, ale nevedel som nájsť oblek," povie.
,,V pohode. Môžme ísť?" spýta sa Chris. Ja s Jackom prikývneme. Vojdeme do nemocnice a vyhľadáme Aminu izbu. Ona už tiež sedí na posteli pripravená. Má na sebe obyčajnú bielu blúzku, úzke džínsy a vlasy má rozpustené. Ruku spolu s ramenom má divne obviazanú a visí jej v šatke.
,,Pripravená?" spýta sa jej Jack.
,,Jasné," usmeje sa a chytí ho za ruku. Som rád, že sa nakoniec dali do kopy.
Predtým, ako Amy prepustia z nemocnice, musí ešte podpísať nejaké papiere, čo nám zaberie trochu času. Keď dorazíme k budove mestského úradu, v ktorej sa máme stretnúť s prezidentom, trochu meškáme. Zazvoníme na zvonček a oznámime, kto sme. Dvere nás hneď pustia dovnútra a recepčná nás hneď zavedie do miestnosti, kde nás už čaká prezident. Sedí za nalešteným stolom v peknom kresle a za ním je na držiaku vlajka USA.
,,Zdravím," povie a usmeje sa na nás.
,,Dobrý deň," povieme naraz roztrasene.
,,Posaďte sa," vyzve nás prezident. Bez slova si všetci sadneme na stoličky ku stolu.
,,V prvom rade sa vám musím poďakovať. Preukázali ste svojmu mestu aj svojej vlasti veľkú česť. Riskovali ste svoje životy, aby ste zachránili vaše mesto. Za to sme vám všetci nesmierne vďační," povie prezident s úsmevom. Možno to nakoniec nebude také hrozné. Ale tá nepríjemnejšia časť asi ešte príde, pomyslím si.
,,Ešte vám musím oznámiť, že Hectora Alexandra Lionsa už chytili a momentálne ho vypočúvajú," povie prezident.
,,Aký trest dostane? Prosím, nedajte mu trest smrti! Ja viem, že je to zviera, ale takýto trest by nemal dostať nikto," povie prosebne Amy.
,,No, viem, že to myslíš dobre, ale naozaj je to veľký zločinec. Uvidíme, čo sa s tým dá robiť, ale nič ti nezaručujem. A ešte ďalšia vec: určite by vás zaujimalo, prečo sa komplici Lionsa tak rýchlo vzdali," povie prezident. Všetci dychtivo prikývneme, lebo to je asi najvačšia záhada celého boja.
,,Nuž, v prvom rade to neboli žiadni jeho komplici, ale obyčajní civilisti, ktorých zhypnotizoval. Jat packy riadil sám, čo by síce mohol robiť aj s prázdnymi strojmi, ale chcel vyvolať vačšiu paniku, čo sa mu aj podarilo. Hneď, ako ste zneškodnili Lionsa už nemal stroje kto ovládať a tak spadli. Keď sa ľudia vnútri prebudili, všetci tvrdili, že si nič nepamätajú. Takže tým, že ste dostali Lionsa, zachránili ste celý New York."
,,No, vlastne to nie je len naša zásluha. Je to aj zásluha našich priateľov z istého vedeckého ústavu. Všetkým, ale hlavne..." začnem.
,,Ja viem profesorovi Westovi," povie usmiaty prezident.
,,Ako to viete?" spýta sa ohúrene Jack.
,,Všetci členovia toho ,,ústavu" sú v skutočnosti vládni zamestnanci. Bola to vláda, čo vás sledovala už od toho incidentu, čo sa vám stal v škole. Boli ste takí vystrašení a my sme sa vám snažili pomôct. Mysleli sme, že bude lepšie, ak sa vám predstavia ako vedci z nejakého ústavu, než ako vládni predstavitelia. To by vás veľmi vystrašilo. Tá budova je skutočne na výskum, ale nástojí tam už celé desaťročia. Vláda ju nedávno vybudovala na špeciálny výskum. Profesor West sa tak skutočne volá, ale dlhé roky bol profesorom na univerzite Yale. Teraz v tej budove chceme vybudovať skutočný vedecký ústav a on sa podujal, že to môže celé riadiť. Ja viem, že teraz vás toto všetko zaskočilo, ale verte mi, zaťažovali sme vám to len pre vaše dobro," ukončí svoj monológ prezident. Nemôžem tomu uveriť. Asi je toho na mňa moc. Jediní ľudia, ktorím sme dôverovali, ale v skutočnosti nás klamali. Niežeby boli zlí, alebo to, čo sme sa o nich dozvedeli bolo zlé, ale vidieť na tom ich dôveryhodnosť. Vyzerá, že to zaskočilo všetkých.
,,No, aspoň sa už nemusíme báť, že nás vláda predá na výskum do laboratórií. Už sa stalo," poznamená sarkasticky Chris.
,,Ale my sme to skutočne robili len pre vaše dobro. A okrem toho... keď vás skúmali tam, nevyzeralo to, že by vám to nejak strašne vadilo," povie pokojne prezident. Keď sa nad tým tak zamyslím, tak má pravdu. Taký výskum mi nevadil. Výskum v laboratóriách som si predstavoval desivejšie. Ako nejaké rezanie, injekcie, alebo púšťanie do nás elektrinu.
,,Ale ak by sme pre vás mohli niečo spraviť, sem s tým. Radi vám splníme všetky vaše želania," povie prezident.
,,No, vlastne by ste mohli," ozve sa po chvíli premýšľania Amy, ,,Viete, teraz sa viac-menej už prezradila naša práva identita a stále nás budú pravdepodobne prenasledovať média a paparazzi. Chceme mať od toho pokoj, ale zároveň by sme chceli byť v kontakte s rodinami a často ich navštevovať. Ak by ste nám mohli poskytnúť nejaké bezpečné miesto na usadenie neďaleko odtiaľto, boli by sme vám vďační." Prezident chvíľu premýšľa a potom povie: ,,A nestačila by vám tá budova výskumného ústavu? Mali by ste tam pokoj a okrem toho by ste tam mohli nerušene rozvíjať svoje schopnosti," navrhne prezident. Všetci premýšľame. Tá budova nie je ďaleko odtiaľto a je tam fajn. Všetci navzájom na seba pozrieme a usmejeme sa.
,,A prečo to neskúsiť?" povie Jack s úsmevom.

Dúfam, že sa vám táto kapitola páči. Pribeh je už skoro pri konci, už nás čakajú len také dve kapitoly. Už dopredu sa vám všetkým chcem poďakovať za podporu a bože! Strašne vám ďakujem za 1k pozretí a 154 votov!!! Ste úžasní!!!! Ďakujem!!😀
NikiPrettyTiger