Štvorica nepredvídateľných (dokončené)

17. kapitola

venujem Zaciterez357
z pohladu Maxa:
Zobudím sa a poobzerám sa po izbe. Dnes je ten osudný deň. Deň, keď si musíme zbaliť veci a odísť. Deň, v ktorý budeme musieť bojovať s temnou stránkou New Yorku. Deň, ktorý je možno môj posledný. Naposledy sa poobzerám po izbe. Väčšinu vecí som si už zbalil včera, ale posledné drobnosti si ešte musím dobaliť dnes. Vezmem hygienické potreby, nahádžem ich do taštičky a zbalím si to. Poslednú vezmem zo zeme fotku Violet a pritiahnem si ju na hruď. Ešte možno dnes alebo zajtra sa s ňou stretnem. Ak ešte vtedy budem žiť, pomyslím si. Vezmem ju a zbalím ju. Takmer sa rozplačem.
Nakoniec sa ešte poobzerám po izbe, aby som sa uistil, že som nič nezabudol. Je to divný pocit. Bez všetkých mojich vecí vyzerá taká pustá! Znova sa mi zahmlila oči. Rýchlo za sebou zavriem. Nebudem plakať ! Pomaly sa vležiem do jedálne, v ktorej budem teraz raňajkovať posledný raz. Je tam veľmi čudná atmosféra. Ani väčšina zamestnancov nerozpráva. Raňajky sú úžasné ako vždy. Na konci dokonca urobia na našu počesť tortu. Je úžasná, trojposchodová, potiahnutá marcipánom všetkých možných farieb a na jej vrchu sme na jedlom papieri zobrazení my štyria. Od kuchárky je to veľmi milé a všetci musíme uznať, že sa prekonala. Na konci za nami príde profesor West. Vyzerá dosť smutne a mám pocit, že šedín má ešte viac, ako predtým.
,,Poďte deti, nastal čas," zašepká smutne. Všetci sa pomaly zdvihneme, rozlúčime sa s ľudmi v jedálni, podakujeme sa kuchárke a odídeme. Nasledujeme profesora Westa až k veľkému výťahu ktorý určite vedie do hangáru. Výťah je pomerne veľký, lebo v ňom vačšinou zábran prevážajú stroje, takže sa doň všetci vojdeme a máme ešte dosť priestoru. Všimnem si, že Amy sa ešte kontroluje v zrkadle, či nemá strapaté vlasy a aby jej nič nechýbalo. Nechápem, ako dokáže teraz myslieť na niečo také.
Výťah zastaví a dvere sa otvoria. Tento hangár sme ešte nevideli. Nie je veľký, ale čo bolo najdivnejšie, nikde nevidím nijaký dopravný prostriedok, ktorým by sme sa dostali do New Yorku.
,,Hm, a kde je dopravný prostriedok?" spýta sa Chris presne v tej chvíli, keď sa chystám povedať to isté.
,,Ten dopravný prostriedok ešte hneď teraz neuvidíte. Je totiž vonku, lebo tu by nebol vhodný spôsob skladovania. Sem sme prišli, aby sme vám ešte povedali posledné pokyny a rozlúčili sa s vami," povie profesor West. Až teraz si všimnem na konci miestnosti Mariu, Deana Larreyho a dalších dvoch ľudí, čo nám pomáhali s tréningom. Všetci sa tvária veľmi smutne. Neviem, či si to všetci tí ľudia uvedomujú, ale tým, že sa tak tvária nám veľmi nepomáhajú, ale skôr nás stresujú. Pomaly sa k nim poberieme. Keď k nim dojdeme, každý sa s každým rozlúči. Vidím, ako sa Amy rozbehne k Marii, hodí sa jej okolo krku a obe sa rozplačú. Aj za ten krátky cas sa z nich stali výborné priateľky. Ani sa im nedivím. Amy mala pri sebe konečne nejaké dievča a dokonca len o štyri roky staršie od nej. S tými prvými dvoma si len potrasiem ruku. Veľmi ich nepoznám, lebo ma nikdy netrénovali. Potom prídem k Deanovi. Podám mu ruku a on mi ju pevne stisne.
,,Dávaj si na seba pozor, chlapče," povie. Kedže my muži vačšinou neprejavujeme city tak, ako ženy, tak ma iba priateľsky potľapká po pleci.
,,Budem," odpoviem mu rozhodne. Až nakoniec prídem k profesorovi Westovi. Spomeniem si na prvý raz, keď som ho uvidel. Dotiahla nás k nemu Amy a všetci sme sa báli. Teraz na mňa pôsobí úplne iným dojmom. Je to človek, ktorý nám túžil pomôcť. A viac-menej sa mu to aj podarilo. Vieme ovládať naše schopnosti. Možno onedlho zomrieme, ale aj tak som mu za to vďačný. Kašlem na to, že som chlap, a dokonca si vačšinou na podobné citové výlevy ani nepotrpím, ale aj tak ho obímem. On mi ho opätuje. Pridá sa k nám Amy a nakoniec aj Chris a Jack. Amy ešte stále stekajú po tvári slzy. Nikto z nás netušil, aká bude pre nás táto rozlúčka emotívna.
,,Tak deti," začne profesor West, ,,verím, že ste sa už stihli rozlúčiť. Teraz vám ešte musíme dať naše posledné pokyny a rady. Začnem tým, že všetkým vám vašu schopnosť vačšinou niečo kazí: Amy sa málokedy podarí zmiznúť aj s oblečením; Chrisovi vždy zhorí oblečenie, atď... Preto sme sa rozhodli, že pre vás spravíme malú pozornosť: obleky." Keď to dopovie, vytiahne z tašky štyri tenké kombinézy sivo-modrej farby. Nevyzerajú veľmi odolne.
,,Možno vám neprídu ničím výnimočné, ale udržujú telesnú teplotu, takže by vás mali ochrániť aj pred veľkou zimou aj strašným teplom; dokonale sa pri pohybe prispôsobia vášmu telu a okrem toho, každý z týchto oblekov je presne šitý tak, aby odolal vašej schopnosti. Tvoj," povie profesor a ukáže na Amy, ,,vždy zmizne spolu s tebou, aj keď by sa ti normálne tričko vždy zmiznúť nedalo, tento oblek zmizne vždy. Okrem toho sa dokáže natiahnuť vždy tak, ako ty a neroztrhne sa." Všetci naňho ohúrene pozeráme, no hlavne Amy.
,,To. Je. Super!!!" zakričí Amy.
,,Potom," pokračuje profesor, ,,tu máme oblek pre Chrisa. Tvoj oblek je dokonale ohňovzdorný, takže keď prestaneš horieť, prestane horieť aj tvoj oblek. A tu," ukáže na malé koliesko na rukáve, ,,si môžeš regulovať veľkosť plameňa."
,,Páni! To je úžasné!" zvolá Chris.
,,Tvoj oblek," povie a ukáže na mňa, ,, je navrhnutý tak, aby vydržal velí veľké trenie. Aj keď budeš bežať neviem ako rýchlo, tvoj oblek sa neroztrhne ani neprehreje." Niekto by možno povedal, že tento oblek je najjednoduchší, ale mne pripadá úžasne! Raz sa mi pri nadzvukovom behu nohavice prehriali dokonca tak, že začali horieť, takže toto je pre mňa super.
,,A nakoniec je tu Jackov oblek. Nie je na tom až veľa výnimočného, až na to, že je veľmi pevný a neroztrhne sa ani pri tom, ak niečo veľmi veľké a silné narazí do tvojho silového poľa. Teraz sa možte ísť prezliecť do tých oblekov," povie profesor a ukáže nám, ako sa ide na záchody, kde sa môžme prezliecť. Keď za sebou zavriem dvere, trochu sa bojím, že ho neoblečiem, no sadne mi ako uliaty. Profesor West nám k nemu dal aj pevné, ale obybné topánky, ktoré sú tiež moje číslo. Zaujíma ma, ako to vedeli. Keď som prezlečený, vrátim sa späť do hangáru. Ostatní tam už sú.
,,Hm... a na čo je toto?" spýta sa Amy a ukáže na modro-čierny otáznik v krúžku, ktorý máme všetci vyšitý na hrudi.
,,No viete, myslel som si, že časom si určite vymyslíte vlastné logo, ako napríklad Fantastic four alebo Incredibles. Kedže ho zatiaľ ešte nemáte, dali sme tam otáznik. Musíte si však dať pozor, lebo obleky sú síce viac-menej nepriestreľné, ale v oblasti hrudníka a ramien je ochrana slabšia. Áno, ja viem, že je to tá najnebezpečnejšia oblasť, ale inak sa nám to žiaľ urobiť nepodarilo, takže si musíte dávať bacha. A teraz poďte. Ukážem vám váš dopravný prostriedok," povie profesor West a my všetci ho nasledujeme.

Čaute!!!! Je tu nová kapitola! Možno vám prišlo divné, že bola z Maxovho pohladu, keď bola z jeho pohladu už minulá, ale mám to premyslené. Dúfam, že sa vám páčila a bola aspoň trochu napínavá. Možno vám tam prišlo veľa opísaných častí, ale neskôr budú v príbehu potrebné. Dúfam, že som vás neunudila na smrť a sory za všetky chyby. 😀😅
vaša NikiPrettyTiger