Štvorica nepredvídateľných (dokončené)

18. kapitola

z pohladu Amy:
Nasledujeme profesora Westa po schodoch von z miestnosti. Schody sú dlhé a na ich konci sú dvere. Keď ich profesor West otvorí, ovalí nás čerstvý vzduch. To ma prinúti porozmýšlať, kedy som bola vlastne naposledy vonku. Asi je to už dosť dlho, pomyslím si. Pred nami sa rozprestiera trávnatá plocha ohradená hrubým pletivom. To však nie je to, čo ma tak uchváti. Asi v strede lúky je niečo obrovské kovové. Keď k tomu prídem bližšie, zistím, čo to je. Je to akoby menšie naleštené supermoderné lietadlo. Alebo vznášadlo. Je modrej farby a vyzerá veľmi šikovne.
,,Decká, s hrdosťou vám predstavujem Speedy 028. Bude sprievodcom na vašej ceste do New Yorku. Speedy je navrhnutá presne tak, aby tam mali štyria ľudia dosť priestoru," povie profesor West.
,,To je ohromné!" zvýsknen. Vyzerá to, akoby sme všetci zabudli na to, že nás možno o pár hodín môžu zabiť. Každý z nás umiera túžbou sadnúť si do toho moderného stroja a odletieť s ním. Horíme nedočkavosťou.
,,Ale ešte predtým ako odletíte, vám musím dať toto," povie profesor vytiahne masky, ktoré vyzerajú podobne, ako škrabošky na karneval. ,,Aj keď pochybujem, že sa vám podarí zostať v anonymite, nebolo by to na škodu. Až budete v meste, nasaďťe si ich. Je to vaša identita." Zblízka si prezriem masku. Je cela čierna a odhadujem, že zakrýva tvár od končeka nosa až po polovicu čela okrem očí. Skúsim si ju. Dokonale sa prispôsobuje tvaru pokožky, super drží a je neskutočne pohodlná.
,,Z čoho je vyrobená?" spýtam sa zo záujmom.
,,Z časti z latexu a trochu plastu," odpovie mi s úsmevom Maria.
,,Budeme vyzerať ako na karnevale," uškrnie sa Chris.
,,To hej," súhlasí s ním Jack. Nastane čas na poslednú rozlúčku. Stojí tu s nami síce už iba Maria a profesor West, no rozlúčka je aj tak veľmi emotívna a ešte slzavejšia, ako predtým. Obímem profesora so slzami v očiach. Potom sa obrátim k Marii. Ešte raz ju poriadne vystískam.
,,Dávaj si na seba pozor," zašepká, ,,Keď bude po všetkom, prosím, zavolaj mi. Dala som ti predsa to moje číslo." Po tomto sa rozplačem ešte viac.
Kedže som dievča, nikomu zrejme nevadí, že takto prejavujem city. Ja musím neustále niekoho obímať. Keď sa však rozhliadnem, zistím, že nie som jediná, kto city prejevuje takto. Chris a Jack obímajú profesora s Mariou tak isto. Len Max neisto stojí na kraji. Všimla som si, že on je celkovo veľmi hamblivý.

Pomaly sa so všetkým a všetkými lúčime a nasadáme do lietadla. Na prvý pohľad vidím, že z vnútra je oveľa väčšie, ako som si to predstavovala. Vyzerá to veľmi luxusne.
,,Speedy je nastavená na autopilota," začne vysvetľovať profesor Jackovi. Zrejme mu prišiel z nás štyroch najtechnickejší typ a asi má aj pravdu.
,,Bezpečne vás dopraví tam kde potrebujete," pokračuje, ,,Je to veľká betónová plocha blízko centra New Yorku, ale je dobre skrytá. Toto lietadlo je vybavené dokonca tak, aby sa dokázalo zneviditeľniť, ak bude hrozba, že vás niekto uvidí. Nemáme totiž štátne povolenie vzlietnuť. Znamená zdokonalenie tejto schopnosti sme trochu použili znalosti s Aminou schopnosťou. Keď sa teda dostanete na tú plochu, pôjdete rovno do centra New Yorku. Myslím si, že vás tam už bude Hector A. Lions čakať, alebo vás potom veľmi rýchlo nájde." Po monológu profesora je chvíľu ticho. Nikto nevie, čo má povedať.
,,Budete nám chýbať, profesor West," poviem ticho po chvíli.
,,Aj vy mne, decká. Dovidenia a veľa štastia!" povie smutne profesor a zatvorí za nami dvere. Potom stlačí nejaký gombík a lietadlo sa začne pomaly vznášať hore. Kývam profesorovi a Marii, kým sa mi nestratia z dohľadu. Potom mám konečne čas prezrieť si lietadlo dôkladnejšie. Sú tu štyri luxusné kožené sedačky; stolík s miskou s ovocím, zeleninou a chlebíčkami a dokonca aj malá kúpeľňa s umývadlom a záchodom. Sadnem si k ostatným na jednu zo sedačiek. Všetci mlčíme. Asi si už nemáme čo povedať. Zrazu ma pri pohľade na masku v ruke niečo napadne.
,,Hneď som späť!" zakričím chalanom a vybehnem do kúpeľne. Profesor West hovoril, že bude dobré, ak zostaneme v anonymite. A to sa aj chystám. Už aj v tej kombinéze vyzerám neobvykle (také priliehavé veci skoro nikdy nenosím), ale môže to vyzerať ešte lepšie. Vezmem si kefu na vlasy, ktorú som našla v kúpeľni a pár gumičiek. Začnem si nemilosrdne rozčesávať vlasy. Cop som si už nerobila aspoň sedem rokov, ale hádam to zvládnem. Začnem si ho robiť a poriadne vysoko na hlave. Keď už cítim, že je to takmer bez hrbolov, zagumičkujem to. Pozriem sa do zrkadla a s výsledkom som spokojná. Copy som nenosila tak od druhej triedy na základke. Príliš ma ťahajú a ani sa mi veľmi nepáčia, ale pomôže mi to uchrániť svoju identitu. Nakoniec ešte pridám masku na oči. Dokonalé! Už sa takmer vôbec nepodobám na Amy Greenovú! Potom pomaly výdem z kúpeľne ukázať sa chalanom. Vyzerá to, že sa im to zapáčilo, no najviac asi Jackovi. Nedokáže zo mňa odtrhnúť oči. Vzdychnem si. Už dávnejšie som si všimla, že sa mu páčim. Aj ja ho mám rada, ale len ako dobrého kamaráta.

Cesta pomaly ubieha. Snažíme sa rozprávať si vtipy, ale moc nám to nejde.
,,Už sme takmer tam," zahlási Jack s pohľadom upretým na obrazovku, ktorá nám ukazuje, akú dlhú cestu sme už prešli.
,,Chalani," začnem, ,,keby sa čokoľvek stalo, rada som vás spoznala. Nikdy na vás nezabudnem."
,,Ja tiež," pridá sa Jack.
,,Aj ja," povie Chris.
,,Podobne. Ja... stále sa snažím veriť, že sa nikomu nič nestane, ale moc mi to nejde," povie roztrasene Max.
,,To je v poriadku. Ani mne," povie Chris. Potom sa k sebe pritiskneme a objímame sa, kým Jack nevyhlási: ,,Budeme pristávať!" Keď sa od nich odtrhnem mám oči celé červené. Ešte dobre, že to maska celkom skrýva. Aj chalani si ich nasadia a musím uznať, že vyzerajú celkom dobre. Lietadlo pomal pristane na zem. Dvere sa otvoria a my začneme vystupovať. Keď vystúpi aj posledný, dvere sa automaticky zatvoria. Profesor mal pravdu. Naozaj je to veľmi blízko centra, lebo cesta nám tam trvá asi tri minúty. Keď tam už sme, pomaly sa nadýchnem a vydýchnem. Domov, sladký domov! Tu som sa narodila a tu možno aj dneska zomriem. Alebo možno nie.

Ahojte všetci!!! Dúfam, že sa vám nová kapitola páčila. Nebol tam síce ešte boj, ale aj tak. Určite ste si všimli, že predtým dom dávala pohľady osôb podľa nejakej postupnosti, ale teraz na to viac-menej kašlem. Je to preto, lebo na dalších kapitolách to mám presne vyrátané. Sory za chyby 😀
                            NikiPrettyTiger