Štvorica nepredvídateľných (dokončené)

7. kapitola

z pohladu Maxa:
Keď sa zobudím, šokne ma, že neležím vo svojej mäkkej posteli v našom nóbl obrovskom dome, ale na tvrdej zemi. V hlave si prehrám udalosti z posledných dní: radiácia, nemocnica, niekto nás chce zabiť, útek zo školy. Aha, tak preto niesom doma.
Porozhliadam sa a zistím, že jediný, kto už je hore je Amy. Sedí pri ohni a niečo tam robí. Podídem k nej bližšie.
"Hej čo to robíš?" spýtam sa a sadnem si k nej. Oheň už skoro uhasol, ale uhlíky v pahrebe sú stále rozžeravené. Na veľkom ploskom kameni sa robia ako na panvici volské oká.
"Kde si to zohnala?" prekvapené na ňu pozriem.
"Pri potoku som našla hniezdo s vajíčkami. Ale bolo bez vtáka. Škoda. Bolo by to ešte lepšie jedlo ako toto. Vypitvať by to nebolo tažké. Neviem síce, ako by som ho zložila, ale chodila som na šerm, takze by to s nožom nemalo byť tažké." dokončí svoj monológ.
Jej slová ma prekvapia. Konečne spoznávam jej pravé ja. Netušil som, že je taká drsná. Na to vyzerá až príliš krehko. Vtom pochopím, prečo u nej chlapci nemajú šancu. Vôbec ju nezaujímajú. V tomto ohľade má Jack smolu. Nie som slepý, aby som si nevšimol, ako na ňu pozerá.
"Ahojte ľudia!" ozve sa zo zadu Chris. Ani som si nevšimol, kedy sa prebral.
"Jéj, raňajky!" vykríkne a vôbec ho nezaujíma, odkiaľ sa to vzalo.
"No, máme len jeden problém. Neviem ako, ani na čom to budeme jesť."

"Musím poznamenať, že si dobrá kuchárka, Amy." povie Jack po jedle. Nejako sme sa vynašli a keď vajcia trochu vychladli, rozkrádali sme ich a zjedli Aminím vreckovým nožíkom. Bolo to naozaj dobré.
"Musíme prebrať, čo vlastne budeme robiť." oznámi Chris. "Kam pôjdeme? Lebo ja to netuším."
"Treba na to ísť logicky." povie Amy. "Aj keby sme išli takto dlho, ten les sa musí končiť. Ak pôjdeme kamkoľvek, všade po nás budú pátrať. Teoreticky sme v pasti."
"O niečom by som predsa len vedel." povie Jack s úsmevom. "Je jedna dedinka, alebo skôr osada nie ďaleko odtiaľto - blízko New York city. Vyrastal v nej môj otec. Nestarajú sa tam o nič. Ak po nás niekde pátrajú, tak určite nie tam. A okrem toho tam mám kamaráta, ktorý by nám vedel poskytnúť ubytovanie."
Nastane chvíľka ticha. Asi všetci rozmýšľajú.
"Ja súhlasím." vyhlásim nakoniec. "Stratiť nemôžme nič. A Jack pozná cestu, nech nás tam zavedie."
Všetci mi kývnu na znak súhlasu.

Celú cestu si Chris falošne pospevuje a už sa to nedá vydržať! Sú približne tri hodiny poobede. Na obed sme zjedli zvyšok konzervy. Už nám zostávajú iba dve. Pravdupovediac, veľmi sa teším, kedy už prídeme do tej dediny. Predstava, že budem ešte v noci spať na zemi je neznesiteľná. Ale ešte raz to budem musieť vydržať. Jack povedal, že tam dorazíme najskôr až zajtra večer. Možno vám príde, že som veľmi fajnový, ale na človeka, ktorého rodičia boli celý život bohatí, je to ešte v pohode.
"Ako dlho ešte pôjdeme?" opýta sa Amy unavene a zavesí sa na brata.
"Navrhujem ísť tak do pol siedmej." povie Jack. "Potom začneme hľadať vhodné miesto na utaborenie. Plus musíme ešte nájsť suché drevo na oheň."
"Dobre, ale ak cestou od únavy omdiem, ponesieš ma ty." zažartuje Chris.
"Tak moment!" obraňuje sa Jack. "Max je ten supersilný. To on ťa ponesie."
"No jasné! Tak to teda nie!" odborím sa na nich.
"Tak dobre, ľudia. Odpočinieme si nachvíľu." navrhne Amy a nadšene súhlasíme.
Keď pijeme vodu z fľaše, ktorú sme pri potoku naplnili - Amy našla v lekárničke jód a nakvapkala ho do vody, aby je vyčistila (to dievča je skutočne vynaliezavé), počujeme v kroví šuchot. Potom však prestane a my sa upokojíme. Asi to bol len králik, pomyslím si. O pár minút sa však ozve znova.
"Ľudia, to je divné! Idem sa tam pozrieť." vyhlási Chris a vykročí ku kroviu. Keď je dosť blízko, nazrie dovnútra. Zrazu sa otočí a s vreskotom beží späť k nám.
"MEDVEĎ!!!" kričí. "Medveď!"
"Ale, no tak, Chris! Teraz nieje čas na žartíky." povie rozhorčene Amy.
"To nie je žart!!!! Skutočne tam je." zvrieskne Chris. Zrazu začujeme rev. Nerobil si z nás prdel. Ten medveď tam skutočne je. Vyskočí z krovia. Zrazu skoro odpadnem. Má tam mladé! Medvede s mladými sú agresívne.
"Utekajme!" kričí Jack.
Od skautov som odišiel ešte pred zložením sľubu, ale niečo som sa naučil. Pred medveďom sa sa nikdy nemá rýchlo utekať, ale pomaly ustupovať a pozerať sa do zeme. Ale platí to aj pre medvedicu s mladými, ktorú sme očividne vyprovokovali? Neviem. Ale v tomto prípade mi príde rozumnejší útek. Sme na lúke bez stromov, na ktoré by sme mohli vyliezť, takze musíme bežať 150 m do lesa.
"Jack! Urob okolo nás silové pole!" kričí Amy.
"Nemôžem! Nedokážem to! Neviem to ovládať!"
Všimnem si, že Chris je najpomalší. Jeho topánky sú asi o dve čísla väčšie, ako by mali byť. Medveď ho dohoní. Vyzerá to, že ho už už zožerie. Vtom sa tam však dorúti Jack a strčí ho dopredu. Ale láskavosť prináša obete. Medveď ho pokúše do nohy. Rýchlo sa tam rozbehnem a prehodím si Jacka na chrbát. Poranil bežím dopredu. Vtom sa Chris rozhorí. Medveď sa zľakne a začne ustupovať. Amy mu však okolo krku obmotá na niekoľkokrát ruky a začne ho škrtiť.
"Max! Poď sem!" zavolá na mňa. "Vraz tomu medveďovi tak, aby stratil vedomie a aby neublížil nikomu ďalšiemu. Neskôr sa preberie a bude mocť zase brániť svoje mladé."
Prístupom k nemu a švahnem ho. Nie úplne silno, lebo si uvedomujem, že teraz by som mu mohol jediným chmatom rozmilaždiť lebku. Amy Jackovi nohu obviaže kúskom nohavice, ja si ho zase vyložím na chrbát a pokračujeme k lesu.

Po dvoch kilometroch (ktoré sme vďaka Jackovi prešli až za hodinu) nájdeme vhodne miesto na utaborenie. Rozložíme oheň a Amy sa ošetrí Jackovi nohu. Najprv mu ju vyčistí, vydezinfikuje a potom mu ju obviaže obväzom. Pritom si pohmkáva známu melódiu. Možno som sa v Jackovi a Amy mýlil. Možno jej na ňom naozaj záleží.
Potom sa uložíme spať. Všetci sme unavení po tom, čo sme dneška zažili. Okrem zážitku s medveďom sme sa aj veľa nachodili. Keď zaspávame, Amy si začne spievať pesničku. Spieva krásne. Pripomína mi mamu. Och, ako rád by som bol doma!

Tak a je tu nová kapitola! Dúfam, že sa Vám zážitok s medveďom zdal dobrý. Ak áno, napíšte mi koment. 😀😜😆 NikiPrettyTiger