Štvorica nepredvídateľných (dokončené)

21. kapitola

z pohladu Amy:
Pomaly sa prebúdzam. Zistím to, čo som predpokladala: ležím v New Yorku na námestí na špinavom chodníku, z hrude mi vyteká krv a bolesť je neznesiteľná. Bála som sa, že to bude takto. Rozhodne je to zmena od toho, čo som prežívala len pred pár sekundami. Stála som v krásnej bielej sieni v nádherných bielych šatách. Bolo tam veľa šťastných ľudí, no vzadu som videla jednu ženu. Usmievala sa a kráčala ku mne. Mama. Objala som ju veľmi tuho a aj ona mňa. Povedala som jej, že už sa nechcem vrátiť do toho hrozného sveta, kde sa vraždí. Ale ona mi povedala, že sa musím vrátiť k mojim blízkym.
,,Ale keď tam prídem, bude ma to príšerne bolieť," oponovala som.
,,Neboj sa! Ja ti pomôžem zvládnuť to," zašepkala, pobozkala ma na líce a ja som sa prebrala tu. Zachvíľku som bola v klinickej smrti a určite sa mi zastavilo srdce, ale som späť.
Zrazu si uvedomím, že ma niekto bozkáva. Na pery! Poriadne otvorím oči, a aj napriek tomu, že mi bolesť rozmaznáva zrak, ho spoznám. Je to Jack. Keby sa mi to stalo pred týždňom, odtiahla by som sa, ale teraz nie. Neviem, čo sa zmenilo. Bol taký milý! Vedela som, že sa mu páčim, ale ja som ho mala len ako výborného kamaráta. Až teraz si uvedomím, že som len klamala sama seba. Predtým som ešte nikdy do nikoho nebola, ale furt bol niekto do mňa. Milujem Jacka.
,,Ahoj," zachripím potichu a pozriem pri tom priamo naňho. To ho očividne strašne zaskočí.
,,Prebeala sa!" skríkne na ostatných. Max a Chris ku mne príbehmi v priebehu sekundy.
,,Och Amy!" vzdychne Chris a po tvári mu tečú slzy. Usmejem sa. Opäť je to môj starý Chris. Predtým, než sa začal zaujímať o baby a pokazila ho stredná škola, na ktorej dostal prezývku badboy.
,,Objala by som ťa, ale nedokážem pohnúť rukami," poviem a snažím sa čo najlepšie zamaskovať bolesť, ktorá je v tejto chvíli takmer neznesiteľná.
,,Sanitka príde ochvíľku," poznamená potom Chris. Pri tejto poznámke sa zaksichtím. Neznášam sanitky, nemocnice a doktorov! Povodne to bola trauma z detstva, no zostala mi doteraz. 
,,Nepotrebujem ísť do nemocnice," zamrmlem. Chris si vzdychne a otočí sa k Jackovi a Maxovi: ,,Toto hovorila aj vtedy, keď sa podrezala kusom skla takmer do kosti. O tomto nedebatujeme, Amy! Ty vieš, že tam ísť musíš."
Okolie a zvyšok diania vnímam len rozmazane: novinári, ktorí sa k nám snažia dostať čo najbližšie; policajti, ktorí ich odtláčajú a aj sanitku s húkajucimi sirénami. Keď zastane, vybehnú z nejdvaja sanitári aj s nosidlami a trochu váhavo pristúpia k nám. Asi sa boja. Veď máme zvláštne schopnosti, kľudne môžme byť aj od niekiaľ z Marsu. Keď k nám prídu, veľmi opatrne ma naložia na nosidlá. Vôbec im nevidím do tváre, všetko vidím veľmi rozmazane. Keď ma naložia do sanitky, chalani nastúpia so mnou. Potom sa mi už kompletne zatmie pred očami, ale stále počujem útržky rozhovorov.
,,Ako sa volá a koľko má rokov?" spýtal sa chalanov jeden zo sanitárov. Trochu sa zamyslím. Ešte stále mám masku a cop. Ešte stále sme v anonymite. A môže to tak zostať, pokiaľ neprezradia moje meno.
,,Nehovorte im to," zachripím.
,,Ale mi to musíme vedieť. Musíme sa pozrieť do jej lekárskych záznamov," vysvetlí rýchlo ten druhý.
,,Volá sa Amy Greenová a má pätnásť rokov," povie rýchlo Jack. Čo úplne stratil rozum? Teraz dokonca vedia, kto sme. Počujem šťuknutie pera, takže jeden sanitár si to asi zapísal.
,,Jediné, čo urobíte je, že jej ošetríte to zranenie. Nebudete s ňou vyšetrovať nič, čo sa týka jej schopností a ani nesmiete prezradiť verejnosti, kto sme," rýchlo dal sanitárom pokyny Chris.
,,Samozrejme, že to neurobíme. Je to súčasť lekárskeho tajomstva a to sa musí dodržiavať," povie jeden. Po týchto slovách už pomaly naozaj strácam vedomie a ochvíľu upadnem do bezesného spánku.

Pomaly otvorím oči. Ležím na bielej nepohodlnej posteli a nachádzam sa v malej bielej hnusnej miestnosti. Nemocnica. Hrozne na bolí hrudník. Je to ešte horšie, ako včera. Vtedy som vnímala len polovične, no teraz som pri plnom vedomí. Bolesť je takmer neznesiteľná. Všimnem si, že do izby mi práve vojde sestrička.
,,Prosím vás, nemohli by ste mi dať nejaké sedatíva?" spýtam sa zachrípnuto.
,,Už sme ti ich dali. Pred hodinou," odpovie mi sestrička. Vzdychnem si. Takze tú bolesť budem musieť nrjako pretrpieť. Všimnem si, ako všetko robí tá sestrička rýchlo. Rýchlo kontrovala prístroje, pokladala podnos s jedlom aj rýchlo mi upravovala infúziu. Akoby chcela čo najskôr vypadnúť.
,,Vy sa ma bojíte, však?" spýtam sa smutne. Ona sa tvári, akoby ma nepočula a ďalej si robí svoju prácu.
,,Haló, neodpovedali ste mi na otázku!" poviem sestričke.
,,Áno," odpovie mi a sklopí hlavu.
,,Myslíte si, že by som vám ublížila?" spýtam sa jej, no ona už ušla preč. Vzdychnem si. Bude to takto už navždy? Budú sa mi ľudia vyhýbať len preto, že sa ma budú báť?
Bolesť stále neutícha. Možno ma tá sestrička klamala. Možno mi žiadne sadatíva nedali a len na mne robia pokusy ako na nejakej pokusnej myši. Ranu mi síce zašili, ale čo keď... ja neviem. Čo by mi vlastne mohli urobiť? Asi nič hrozné. Rozmýšľam nás rôznimi vecami, no nakoniec od nudy zaspím.

Zobudí mu lusknutie prstami. Bolesť na hrudi mierne povolila, ale stále je strašná. Nadomnou stojí Chris a škerí sa. Aha, svitne mi, už sú asi otváracie hodiny. Za Chrisom stoja aj Max a Jack.
,,Tak čo, ako sa ti páči v nemocnici?" spýta sa Chris a ironicky sa usmeje a pôda mi čokoládu.
,,To sa ani nepýtaj! O čo som prišla?" spýtam sa.
,,O niekoľko nudnych policajných výsluchov; to, že sa nám novinári snažili rozbiť okno, aby sa k nám dostali a podobne," poznamená Max.
,,Ďakujem, že si nás zachránil," poviem a usmejem sa naňho.
,,Ako to vieš?" spýta sa prekvapene.
,,Trochu som vnímala. Stále sa mi nechce veriť, že sa jeho komplici len tak vzdali. V tom musí byť nejaký háčik," poviem zamyslene.
,,Súhlasím," povie Chris. Potom ešte nejaký čas rozoberámr náš boj, všetko to, čo sme mohli spraviť lepšie. Nakoniec ku mne pristúpi Jack. Ostatní hneď pochopia, že potrebujeme byť sami a výdu na chodbu.
,,Ja... prepáč. Chcel by som sa ti ospravedlniť. Vtedy som sa nechal úplne ovládnuť citami. Bol som totálny pako. Prepáč," povie Jack.
,,To je v poriadku. Mám rada mužov, čo sa neboja prejaviť city," zasmejem sa.
,,Skutočne? Takže to môžme nechať plávať?" spýta sa s nádejou v hlase Jack.
,,Naozaj to chceš nechať plávať? Vieš, mne by nevadilo, ak by sme v tom pokračovali," poviem pokojne.
,,Počkaj, ty si myslíš, že ty a ja... že..." kokce Jack.
,,Áno, chcem s tebou chodiť. Neboj, aj pre mňa to bude nové. Ale mohli by sme to aspoň skúsiť," poviem.
,,Och, jasné, že to môžme skúsiť! Ďakujem, Amy. A... ináč priprav sa. Máme audienciu u prezidenta," povie Jack.
,,Čože? U prezidenta Spojených Štátov Amerických?" skríknem.
,,Áno. Povedal, že príde do New York City. Kôli nám. Nemôžem tomu uveriť. Príde o dva dni. Hovorili sme s tvojim lekárom a hovoril, že vtedy by ťa už mali pustiť," povie pobavene Jack. Asi ho pobavila moja reakcia. V momente si totiž sadnem a zatlieskam. V tej chvíli ma však ovalí hrozná bolesť a tak si ľahnem späť. Jack mi dá aj peknú kyticou ruží. Potom sa so mnou už chalani rozlúčia, lebo návštevnícke hodiny sa už končia. Celý večer však mám super náladu. A dokonca zjem celú večeru, hoci sú to také grci, čo by som normálne určite nejedla.

Tak a je tu nová kapitola. Pomaly ale isto sa blížime ku koncu príbehu. Chcela by som poďakovať všetkým, čo ešte stále čítajú môj príbeh. Dúfam, že sa vám celkovo páči. Prepáčte za chyby.
                              NikiPrettyTiger