Štvorica nepredvídateľných (dokončené)

10. kapitola

Z pohľadu Amy:
Zobudím sa už tretiu noc po sebe v desnom hoteli v tej malej dedinke, ktorá tuším ani nemá meno. Včera sa nič také hrozné nestalo, ale stále som mala pocit, že nás sleduje čierny sedan. Spravím si rannú hygienu a potom sa nudím, až kým sa nezobudí Chris. Ide si spraviť raňajky, ale potom zdesene vyhŕkne: ,,Amy, veď my nemáme už žiadne jedlo! Všetky zásoby sme minuli!"
,,Kľud, Chris. Ešte nám nejaké peniaze zostali, tak pôjdem nakúpiť. Cestou ešte skočím k chalanom spýtať sa, či tiež niečo nechcú," poviem. Idem do izby chalanov a zapíšeme si všetko. Naozaj nechápem, načo môže chcieť niekto päť balíčkov šumienky, ale radšej to nekomentujem.

Vydám sa do obchodu. Vzduch je svieži, ako nikdy. V meste taký nikdy nebol. Obchod je veľmi blízko, takže sa veľmi neprejdem, ale to je v pohode. Je veľmi malý, takže hneď nájdem, čo hľadám. Do hotela sa vraciam tmavou uličkou.
Zrazu ma niekto stiahne na bok a na hlavu mi zaviaže cez oči šatku, aby som nevidela. Chcem vykríknuť, ale ten niekto mi zapchá rukou ústa. Potom ma silno tresne, tak že sa mi zatmie pred očami.

Zobudím sa v tmavej miestnosti. Nič síce nevidím, ale už nemám šatku cez oči. Ani ústa už nemám zapchaté a sedím na nejakej stoličke. Kde to asi tak možem byť?
,,Neboj sa! My ti neublížime!" ozve sa od niekiaľ mužský hlas, ale nikoho nikde nevidím.
,,Kto... Kto ste?" spýtam sa roztrasene.
,,Aj na to príde čas," odvetí hlas.
,,A čo odomňa chcete?" opýtam sa.
,,Chceme ti pomôct. Tebe aj tvojim priateľom. Sledujeme vás už od tej nehody s radiáciou." odpovie mi.
,,Vy nás sledujete? Takže tá hlava v okne aj ten čierny sedan... to ste boli vy?"
,,Áno. A vieme aj o schopnostiach. Ako som už raz povedal, chceme vám pomôcť schovať sa pred tým človekom, čo vás chce zničiť, aj sa naučiť, ako ovládať svoje schopnosti."
,,A ako môžem vedieť, že to nie je podfuk?" poviem rozhodne.
,,Žiaden dôkaz neexistuje. Musíš nám jednoducho veriť," odpovie mi. Po tomto viem, že hovorí pravdu. Keby nás chcel oklamať, určite by zohnal aspoň nejaké dôkazy, aby sme mu uverili.
,,Dobre. Čo mám teda urobiť?" spýtam sa.
,,Musíš svojich priateľov doviezť sem, do tejto poloschátranej budovi na rohu ulice Beakery street a potom sa s nimi dohodneme."

,,Amy," povie Chris v hoteli, keď im predostriem svoj návrh, ,,poviem ti ti na rovinu. Neviem, či je to dobrý nápad. Veď čo ak je to podvrh?"
,,A čo ak nie? Chris, máme šancu sa skryť a ešte sa to aj naučiť ovládať!" oponujem mu.
,,Ja navrhujem ísť tam. Nemáme čo stratiť. Ak nás napadnú, môžme sa obrániť schopnosťami," povie rozhodne Max.
,,To je super nápad! Poďme!" zvolá Jack. Myslím si to isté. Poďme!
Poberieme sa teda cestou k Beakery street. Schátraná budova vyzerá rovnako ako predtým. Tak prečo mám taký divný pocit? Neisto vojdeme dnu. Je tam taká istá tma, ako minule.
,,Tak tu ste!" privíta nás hlas. Vidím, ako sa ostatní zmätene poobzerajú.
,,Áno tu sme," odvetím mu.
,,Kedže ste sa nám rozhodli dôverovať, ukážeme sa vám," povie. Zrazu sa v miestnosti od niekiaľ v miestnosti rozleje svetlo. Spolu s nami tu stoja ešte asi desiati ľudia. Jeden, ktorý je vysoký, tmavovlasý muž v stredných rokoch, stojí v strede.
,,Vítam vás, decká! Som profesor George West," predstaví sa nám a pôda mi ruku.
,,Amy Greenová," poviem mu. 
,,Áno, ja viem. A tamto je Chris Green, Jack Smeed a Max Harrington. Ako som už povedal, sledujeme vás," povie. Všetci naňho vyjavene pozeráme.
,,A poviete nám už teda, čo s nami budete robiť?" spýta sa Jack.
,,Toto sú moji kolegovia," predstaví profesor West ostatných, ,,Sme členmi istého vedeckého ústavu a už dlhšie sa zaoberáme problematikou podobnou, ako je váš prípad. Možno by sme sa mohli pokúsiť naučiť vás ovládať schopnosti, alebo sa ich dokonca načisto zbaviť. A okrem toho, náš ústav leží tam, kde vás Hector A. Lions nikdy nebude mocť nájsť,"
,,To. By. Bolo. Úžasné!" povie po chvíli ticha sekane, ale aj nadšene Chris, lebo my ostatní sme neschopní slova.
,,Tak dobre. Vyrazme teda čo najskôr," navrhne profesor.
,,Prepáčte, ešte si musíme ísť zbaliť veci a zaplatiť hotelový účet," povie Max.
,,V pohode. My počkáme," povie profesor.

,,Tak ahoj, Ben. Ďakujeme za všetko!" povie Jack, stisne Benovi ruku a obíme ho. Naše ruksaky sú už zabalené a my sme pripravení na cestu. Benovi sme povedali, že sa jednoducho vraciame domov. Spoznala som ho síce len pred pár dňami, ale za ten čas som zistila, že je to fakt fajn chlapec.
,,Tak čau. Rada som ťa spoznala," poviem mu a tiež mu potrasiem rukou. Potom sa ešte rozlúčia chalani a sme vybavení.
Ideme späť k tej budove. Všetci tí ľudia už stoja pred budovou.
,,Ahojte," pozdravím ich, ,,pôjdeme tým vašim čiernym sedanom?"
,,Nie, nie. Máme tu jeden džíp a ten je na tú cestu vhodnejší," odpovie mi profesorova asistentka. Pamätám si, že sa tuším volá Maria.
Naskladáme sa do dvoch osemmiestnych džípov. V jednom sedíme my štyria, profesor West, Maria a dvaja další zamestnanci; v druhom všetci ostatní. Rútime sa cez les až k takým skalám. Tam zastavíme. Síce tvrdili, že je to veľmi dobre skryté, ale išli sme iba pár kilometrov, takže si tým nie som taká istá. Zrazu sa auto opäť pohne. Vojde do dobre skrytého, úzkeho jaskynného otvoru. Som ohurená! Auto zrazu vojde do akéhosi obrovského výťahu. Rútime sa veľmi rýchlo dole. Keď sme už dole, auto nás odvezie do veľkého hangáru a tam zaparkuje.
,,Takže tak je to teda. Nemôže nás nájsť, lebo sme pod zemou. To je úžasné!" zvolá Max ohúrene.
,,Presne tak," povie profesor West, ,,Vybudoval to tu už niekto dávno, my sme to len našli a zariadili. Takže, vitajte vo výskumnom ústave G. Westa! Poďte za mnou. Ukážem vám vaše izby!" Potom nás odvedie preč.

Izby máme všetci štyria pri sebe a tak sa môžme často navštevovať. Teraz však chcem byť sama. Som unavená. Na večeru máme prísť do jedálne až o šiestej, takže mám veľa času. Prehľadám všetky poličky a nájdem iba maľovátka. Rozhodnem sa teda namaľovať. Veď to nemôže byť také zlé! Hneď ako sa pozriem do zrkadla, však názor zmením. Vyzerám hrozne! Je to síce trochu smiešne, ale nikdy som sa nemaľovala a to mám pätnásť! Zatiaľ, čo sa ostatné dievčatá rozprávali o make-upe, ja som rozmýšľala o tom, ako poraziť mojich súperov na šerme. Keď zmývam posledné zvyšky make-upu, do izby vojde Maria. V ruke drží injekčnú striekačku. Strasie ma.
,,Neboj sa! To je len krvný test. Je to prvý krok k tomu, aby sme zistili, čo sa vám vlastne stalo pri radiàcii," povie jemne.
Trasľavo vystrčím ruku. Neznášala som injekcie. Vždy ma to strašne bolelo! Maria mi prejde ruku dezinfekčným tampónom a potom mi tam vbodne ihlu. Keď mi ju vyberie, cítim sa zle. Potom ma odvedie na večeru. Asi mi tej krvi zobrala priveľa, lebo som veľmi unavená. V jedálni už sú aj chalani. Večera je však výborná a potom je ešte dezert. Po večeri je mi v izbe stále zle, ale už je to lepšie. Je to tu možno super, ale chýba mi ocko. Veľmi mi chýba!

Čo si myslite o novej kapitole? Páčila sa vám? Ak áno, napíšte prosím koment! Ďakujem všetkým, čo čítajú tento pribeh!!!
ps.: sory za chyby! 😀😉