Okay! It's okay... {DRAMIONE}

1. kapitola

,,Mami, ešte päť minút!" zamumlala som do vankúša. Obrátila som sa na chrbát. Niečo mäkké ma udrelo do nosa. Prudko som otvorila oči. Jediné čo som videla bol Krivolab, ktorý mraučal ako o dušu, a udieral ma do hlavy svojimi chlpatými packami.

,,MIAU! MIAAAAAAU!" Krivolab sa 'rozkričal' ešte silnejšie. Uši som si prikryla dvoma vankúšmi, ale ani len to nepomohlo.

,,Čo sa, pre merlina, deje?!" zamračila som sa na neho. Prestal mraučať. Chvíľku bolo ticho, a keď už som si myslela, že je koniec tomu uši-trhajúcemu zvuku, tak začal prskať. Naježil sa, zaprskal a ohnal sa po mne tou svojou packou. Uhla som sa. Znovu a znovu na mňa útočil, ale ja som sa úspešne uhýbala. Chytila som ho tak, aby sa nemohol brániť a položila ho na koberček vedľa postele. Natiahla som sa po prútik vedľa postele, a očkom kukla na hodiny. Pre merlina!

,,Meškám! Krivolab! Ja meškám!" bleskovo som sa postavila a už som bola pri mojom šatníku plného oblečenia. Navliekla som na seba čiernu sukňu a prehodila si okolo pliec bielu blúzku. Ako som stála pred zrkadlom a zapínala si posledné gombíčky, v odraze som zazrela Krivolaba ako si sedí na posteli a jazykom si čistí srsť.

,,Prečo si ma nezobudil?!" vyštekla som na neho. Ryšavý kocúr na mňa zdvihol svoj zrak, zaprskal, zoskočil z postele a s hlavou v oblakoch odklusal z izby. Až po jeho odchode som si uvedomila, že sa ma snažil zobudiť. Ale na niekoho som to musela hodiť, no nie? A Krivolab bol najbližšia žijúca bytosť.

Na skrotenie mojej hrivy som použila minimálne tri kúzla. Nakoniec som si ich zviazala do nízkeho copu. Ani som sa neobťažovala na seba nakydať nejaký make-up. Rýchlo som si prebehla kefkou po zuboch a bleskovo zišla schody. Pri dverách od bytu sedel Krivolab, ktorý ma posmešne sledoval. Mám ho od mojich deviatich rokov, už spoznám aj jeho nenávistné pohľady.

Zazrela som na neho, on sa iba uškrnul (Krivolab to vie ešte lepšie, ako nejaký mukel), a odklusal preč. Prevrátila som nad ním oči a ďalej si zapínala topánky. Prehodila som cez seba môj obľúbený kabát a do kabelky, ktorá ladila s kabátom, som si vložila prútik a aj mobil s kľúčami. Ešte posledný raz som skontrolovala čas.
,,Večer prídem! Dovtedy, prosím nič nerozbi!" zakričala som na celý byt. Samozrejme to bolo smerované tomu namyslenému kocúrovi. PRASK!

Otvorila som oči, a bežala k výťahu. Stála som pred výťahom na ministerstve mágie. Moje pracovisko sa nachádza na druhom poschodí. Som zástupkyňa vedúceho Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva. To znamená, že mám toho náhodou dosť. Výťah konečne prišiel. Nastúpila som do, podivuhodne prázdneho výťahu, a nechala sa vyviesť na druhé poschodie. Držadla som sa musela držať až dvoma rukami. Vystúpila som z toho bláznivého výťahu a rýchlym krokom, skoro behom som sa dostala do svojej kancelárie. S buchotom som otvorila dvere, a prvé čo som uvidela boli dve osoby.

,,Povie jej to sám!" Ginny vybrala prútik a zamierila s ním na môjho vedúceho.

,,Ako chceš, ale bude to bolieť," McLaggen sa uškrnul, a zrak presmeroval na mňa. Konečne niekto zaznamenal moju prítomnosť!

,,Mia! Zlato, kde si tak dlho bola?" nadhodil úsmev. Samozrejme falošný.

,,Zaspala som, prepáč mi to. A ak sa smiem spýtať, čo robíte v mojej kancelárií?" na tvári mi trónil nechápavý výraz. Rýchlo som prebehla očami po Ginny. Stále stála vedľa môjho stola a vražedným pohľadom zabíjala Cormaca McLaggena. Môjho vedúceho. Áno, on je môj vedúci. Ten McLaggen, pred ktorým som sa snažila ukryť na Slughornovom večierku. Až ma striaslo, keď som si na to spomenula. Zo spomínania ma vytrhli vzdychy. Skôr fuňenie. Ale také nahnevané až vražedné. Ihneď som si uvedomila, že tieto podivuhodné zvuky nemôže vydávať nikto iný, než Ginerva Weaslyová. Teda Potterová. Ešte som si na to nezvykla, aj keď to už je pol roka.

,,To nevadí! Doniesol som ti nejakú prácu, aby si sa nenudila," žmurkol na mňa, ,,nie je toho veľa, takže budeš mať čas aj na iné záležitosti."

,,Jej, to si milý," usmiala som sa tiež falošne.

,,Pre teba všetko, zlato," McLaggen mi falošný úškrn vrátil a obrátil sa na Ginny, ,,tešilo ma drahá Ginerva." Moja kamarátka začala vrčať. Ešte pena do úst, a 'vuala' besná Ginny je na svete!

,,Daj sa vypchať, McLaggen!" vyštekla na neho. On sa iba od srdca zasmial, a vypochodoval z miestnosti. Keď už som si bola istá, že je preč, pribehla som k Ginny a chytila ju za plece.

,,Čo sa tu stalo, kým som tu nebola?" so strachom som sa jej pozrela do očí. Keď zúri, neradno si s ňou zahrávať. Je to moja najlepšia kamarátka, ale aj ja sa jej bojím v takomto stave pozrieť do očí.

,,Dozvieš sa potom," zrak presunula z dverí na mňa a usmiala sa. Pozoruhodné ako rýchlo dokáže meniť nálady.

,,A niečo si chcela, keď si ma prišla navštíviť?" usmiala som sa na ňu tiež.

,,Len ti mám odovzdať odkaz od Rona," všimla som si ako jej úsmev zvädol.

,,On sa už vrátil? Tak veľmi mi chýbal! Ale prečo mi neposlal sovu, alebo mi to neprišiel povedať sám?" nechápala som. Veď spolu chodíme už tri roky, tak by sme si nemali posielať odkazy po súrodencoch, no nie? A teraz som si uvedomila, že za celý ten týždeň čo bol s Harrym preč tak mi ani raz nenapísal. Viem, že ako aurori to majú ťažšie, ale nejaký čas si môže nájsť, no nie?

,,Áno už sa vrátili. Dnes o ôsmej sa máte stretnúť v La Viste. Ale nezabudni nech sa stane čokoľvek, ja a Harry tu pre teba vždy budeme," stiahla ma do dych-berúceho objatia. Doslova som nemohla dýchať. Túto schopnosť lámať kosti, zdedila po Molly.

,,Jasné! S vami rátam vždy!" stisla som ju aj ja v objatí. Ešte chvíľu sme sa rozprávali, no Ginny musela dačo zariadiť, tak sa rozlúčila a odišla. Obrátila som sa na môj stôl. Teraz, keď tu už nie je ani Ginny, jediné čo mi ostáva je zbaviť sa týchto 'malých' kop papierovačiek. Idem na to!

OMG! Moja historicky prvá HP FanFic ♥ čo poviete? Podľa mňa nič moc, ale tak zatiaľ to je len začiatok! :D Čo si myslíte o Ronovi? Čo sa asi deje? :O No určite viete, ale čo už :D Túto časť venujem mojim spolužiačkam 'Evansovej' & 'milujeme Freda Weasleyho' & 'solničke' :DD ♥ Poteší každý VOTE a KOMENT s vaším názorom :)

S láskou Platypus...