Okay! It's okay... {DRAMIONE}

7. kapitola

Obaja mi držali zápästia tak silno, až som mala pocit, že mi odumrie ruka. Ron sa iba zaškeril a nechutne sa zasmial. Tí dvaja spolu s ním. Nachádzali sme sa v nejakej slepej uličke, o ktorej zrejme veľa občanov tohoto mesta nevedelo.

,,Tak čo mi k tomu povieš Hermiona? Prečo si ma chcela zabiť?!" Ron sa na mňa mrazivo pozrel. Už som na neho šla zakričať, že to som nikdy nechcela, ale nedokázala som vydať ani len piskľavý zvuk. Nemohla som rozprávať. ,,Hovor! Prečo si ma chcela zabiť?!" ohnal sa po mne prútikom. Cítila som, že ma ním trafil do líca. A aj som cítila teplú krvavú tekutinu, ktorá sa mi drala von z toho miesta. Nemohla som nič povedať. Len začať plakať.

,,Nerev!" ten na pravo mi vlepil facku na to porezané líce. Moje zápästia drvili v svojich dlaniach, tí čo ma prenasledovali. Chcela som zjačať od bolesti, ale nemohla som. Chcela som zakričať pre pomoc, ale nemohla som. Bolo to nemožné. Ron si čupol ku mne a palcom mi zdvihol bradu.

,,Mal som ťa rád, ale zrejme ty mňa nie. Hermiona je mi to ľúto [autor.pozn.: KAPPA 😂 Evansová bude vedieť 💟], ale jediné čo s tebou môžem spraviť je to, že ťa zabijem," mykol plecami. Plakala som. Ale nevydral sa zo mňa nijaký zvuk. Ryšavý diabol sa späť postavil a odstúpil odo mňa. Tí dvaja sa len zasmiali a ešte viacej mi zovreli končatiny. ,,AVADA-" čakala som ešte ďalších 7 písmen, ale nestalo sa. Namiesto toho som začula hlasité:,,REDUCTO!".

Rona odhodilo na jednu zo stien v uličke. ,,Hermiona!" zakričal na mňa niekto zo zadu. Stisk na zápästiach zmizol. Obzrela som sa okolo seba a tí dvaja tam už neboli. Jediné čo som zahliadla bol Dan čo sa ku mne rýchlo blíži.

,,Dan," konečne som zo seba mohla niečo vydať. Usmial sa no vzápätí sa začal mračiť. Oči sa mu zmenili na búrkovo šedé. Ako som sa mu pozrela do očí, ktoré Danovi určite nepatrili, zamrazilo ma. Začala som sa triasť od zimy. V klbku som sa zložila na zem. Dana som nevidela.

,,Grangerová si v poriadku?" toto už ani neznelo ako Dan! Už som ani nikoho nevidela. Otočila som sa do prava. Nikto. Otočila som sa do ľava. Nikto. Obzrela som sa za seba. Ani len jediný náznak života okolo mňa. Zavrela som oči.

,,Grangerová! Preber sa!" niekto so mnou šialene mykal, čož ma donútilo oči znovu otvoriť. Jediné čo som videla bol Malfoy ako ma držal za plecia a jeho strach v očiach. Triasol mnou dovtedy, kým som sa neprebrala.

,,Čo robíš Malfoy?" striasla som jeho ruky.

,,Že čo JA robím? Veď to ty tu celý čas odkedy som prišiel, rozprávaš a kričíš zo sna!" vyhodil ruky do vzduchu.

,,Mala som zlý sen! To je normálne. Aspoň u mňa. A čo tu vlastne robíš?" obzrela som si ho. Biele vlasy, ako vždy. Smoking, rukávy trochu vyhrnuté, čož mu dodávalo profesionálny efekt. Drahé hodinky mu zdobili zápästie. A nakoniec oči, ktoré nemám rada, ale napriek tomu majú božskú farbu.

,,Už si skončila?" posmešne sa ma spýtal a zdvihol jedno obočie. Vypadal tak...zvodne. A-ale nie pre mňa! Ja som silná žena, ktorú práve opustila jej prvá láska a musí sa cez to preniesť. Najdôležitejšie momentálne je, nepodľahnúť ďalším! Nie to Malfoyovi!

,,Č-čo?! S č-čím?!" slová sa mi zasekli v hrdle. Jeho pohľad ma úplne spaľoval, a prenikal do môjho vnútra. Nie práve najpríjemnejšie pre silnú a sebestačnú ženu, ako ja.

,,S obzeraním dokonalej osoby, ktorá sedí priamo pred tebou," hrdo zdvihol hlavu vyššie.

,,Vôbec si sa nezmenil. Namyslené, rozmaznané prasco," odfrkla som si. Zamračil sa, čož mi spôsobilo úprimný úsmev.

,,Pýtala si sa ma, že čo tu robím. No tvoja dobrá kamarátka Luna, ma sem poslala. Nemohla prísť, tak mi poslala sovu s prosbou, aby som ju zaskočil a šiel ťa okúknuť. Naozaj som nechcel, ale prehovorila ma," prekrútil očami. Uchechtla som sa nad tým. Luna je dosť šikovná v prehováraní druhých.

,,No dobre. Vidíš som v poriadku, Malfoy. Môžeš ísť. Ale ďakujem, že si ma prebudil z toho príšerného sna. Zbohom!" začala som mu mávať, aj napriek tomu, že ešte stále sedel vedľa mňa. Zasmial sa a postavil sa. Stoličku prisunul späť k stene.

,,Rád som ťa videl, Grangerová!" zamával mi. Zabuchol za sebou dvere, a už ho nebolo. Vydýchla som si. Jeho prítomnosť tu vytvárala pre mňa pomerne hustú atmosféru. Ale prečo? To teda neviem...