Kto som?

1.

"Pani opatrovateľka, vy ste tá najnajnajlepšia žena na svete," viem, že to nie je pravda, ale keď chcem niečo dosiahnuť musím byť dobrá, "neviete alebo nechcete mi povedať z kadiaľ som sa tu ocitla?"
"Lenka, ďakuje ale ja ti nemôžem nič povedať. Nariadili nám, že sa nemáš nič dozvedieť. Aj tvoji rodičia to napísali do listu, ktorý sme pri tebe v perinke našli."
"No taaak, veď ja nikomu nič nepoviem. Povedzte prečo som tu?, prečo nie som v inom deckom domove?, poznáte mojich rodičov?"
"Ja by som ti aj niečo povedala ale neviem nič. A ani tvojich rodičov nepoznáme. Prepáč, už musím ísť."
Odišla z izby a zavrela za sebou potichučky dvere. Chcelo sa mi plakať. Sadla som si na parapet. Vonku pršalo. Kvapky dažda sa na oknu predbiehali,  ktorá príde do cieľa prvá. Po líci mi tečie chladná slza. Udrela som si ju do rukáva svojho svetra.
Rozmýšľam o tom, aký som do teraz mala život. Jediná z ústavu neviem kto som a nemám kontakt s nikým z mojej rodiny. Nemám o nej ziadne informácie. Nechcem, aby si ma niekto adaptoval, lebo verím, že si pre mňa príde moja biologická mama alebo otec.

Za ten čas, čo som tu v domove, sa pri mne vymenilo najmenej 14 spolubývajúcich a všetky majú teraz super rodinu, do ktorej úžasne zapadli.

Pomaly schádzam z okna a do izby mi vtrhne Iva s Julou. Usmejem sa na ne.
"Čo tu robíš sama, potichu a po tme?"
"Ale nič, len som trochu unavená."
"No tak poď dole za nami hráme Twister," povedala Julka.
"Je to sranda," pridala sa Ivka.
"No dobre idem," nahodila som strojený úsmev a šla dole."