Kto som?

9.

"Kto chýba?"
Niekto sa postaví a diktuje mená. Je ich celkom dosť.
"Dozvedela som sa, že do tejto triedy prišla nová žiačka. Kde si?"
Znechutene sa postavím a poviem:
"Tu."
"Ahoj predstavíš sa mi?"
"Dobre. Volám sa Lenka Mayerová."
"Ďakujem, môžeš si sadkať."
"Diki," drzo odpoviem a sadnem zi na miesto.

Hodina dejepisu trvala večné veky. A to už nehovorím o celom dni. Teším sa na posledné zvonenie, lebo mi Domča má ukázať svojho frajera.

***

"Danko! Ahoj ako sa máš?" Domča sa hodila na svojho frajera, Danka.
"Lenka, to je Dano, Dano to je Lenka."
"Ahoj," hamblivo sa prihovorím.
"Čauko, teší ma," chytil moju dlaň a pobozkal ju. Nečakala som to. Ako sa odťahoval svoje nádherné hlboké a hnedé oči sa do mňa zapichli. Boli čarovné, presne tak ako aj všetko ostatné na ňom.

Bože nad čím to rozmýšľam. To je Domčin frajer. Škoda.

"Domča, nechcem ťa vyhadzovať ale s Danom ideme na rande. Prepáč, ale..."
"Nie, nie v pohode. Ja aj tak ešte niečo mám," aj keď to neni pravda.
"Naozaj ty si zlatá," objala ma a rozlúčili sme sa, "ahoj."
"Ahoj a uži si to."
"Áno, neboj sa," a odišla s Danom v diaľke.

Na intráku mi bola zima. Sadla som si na posteľ a zakryla sa paplonom. Pripojila som sa na WI-FI s názvom intrakubytovanie5. A heslo bolo príšerne ťažké: 00112233.
Príšerne sa nudím. Vypnem telefón. Do rúk si vezmem Matiku. Otvorím ju na náhodnej strane. Samé čísla, písmena, znamienka a veľké množstvo neznámych. Mám šťastie, že patrím medzi ľudí, ktorý matiku zvládajú ľavou zadnou. Listujem v zošite. Nič ma neupútalo.
V tom mi niekto klope na dvere.
"Ďalej," do izby vošiel Lukáš.
"Ahoj, neruším?"
"Ani nie."
"Nechceš ísť von?"
"Áno rada. Len sa musím prezliecť."
"Dobre, počkám ťa pred intrákom.

***

"No už som."
"No trvalo ti to asi 20 minút."
"Prepáč, nesledovala som čas."
"Dobre, dobre to nevadí. Kam chceš ísť?"
"No ja neviem. Dúfala som, že niečo vymyslíš ty."
"To bola len taká básnická otázka. Ja mám už dávno vymyslené, kam pôjdeme."
"A kam to bude?" bola som strašne zvedavá.
"Nechaj sa prekvapiť," s úsmevom mi povedal.

Zastali sme medzi kaviarňou a cukrárňou.
"A teraz kam chceš ísť?"
"Fúha, to je ťažký výber," nevedela som sa rozhodnúť.
"No dobre, do kaviarne si pôjdeme kúpiť kávu so sebou a potom si kúpime niaky ten koláčik. Súhlasíš?"
"Áno, môže byť," po mojom pritakaní sme vyrazili.

***

"Mňam, ten koláč je fantastický,"
"To teda je. Však ty si vyberala."
"Však preto som ho pochválila."

***

Cestou domou sme sa spolu rozprávali, smiali, jednoducho bola zábava.
"No a moja cesta sa tu končí," poviem, keď sme pri intráku.
"Presne tak."
Otočiť sa na opetku a ísť preč alebo sa ešte rozprávať.
"No poď na moju hruď," s úsmevom povedal a narovnal ruky. Zdá sa mi to trocha čudné ale veď čo.
"Dnes mi bolo s tebou strašne super."
"Aj mne," opätovala som mu to.
"No dobre ale ja už musím ísť. Zatiaľ papa."
"Ahoj a ďakujem," poďakujem a odchádzam.

No a ďalšie časť je na svete. Dúfam, že sa páči. Ďakujem SaLy_6, ty vieš kto, za tvoje komentáre. 😙😙😙