Kto som?

8.

"Tu mi to podpíšte a môžete sa tu ubytovať."
Podpíšem sa a podám papier riaditeľovi internátu.
"Dobre, všetko je správne, môžeš ísť do izby," podá mi kľúče od izby.
"Bývaš na sedmičke."
"Dobre, ďakujem," pri vychádzaní sa pozdravím a zavriem za sebou dvere. Obzerám sa po všetkých dverách a hľadám.
"16, 14, 12, 10, 8, 6, ... kde je sedmička?" niekto mi položí ruku na plece a povie:
"Čo hľadáš, Lenka?"
"Ako?" obzriem sa a za mnou stál Lukáš,"Pane Bože, ako som sa ťa zľakla."
"Nebóóój. To som len ja."
"Chvaľa Bohu," usmejem sa na neho.
"V ktorej izbe bývaš?"
"Sedem. Ale neviem, kde sa to nachádza."
"Sedem, to by malo byť o poschodie vyššie. Poď zavediem ťa tam."
"Ďakujem."
Zobral mi cestovnú tašku a cez schodisko mi pomohol aj s kufrom.
"Tu to je," ukáže na staré drevené dvere s ceduľkou 7,"ty bývaš sama?"
"Ja neviem."
"No tak bývaš."
"Čo nebudem mať spolubývajúcu?"
"Nie, ale vo vedľajšej izbe je Domča."
"Ešte, že tak," chytím kľúč a odomikám. Otvorím dvere. Ako prvé ma prekvapí studený vzduch. Zrakom zájdem na okno. Je zatvorené. Podídem ku radiatoru. Nastavím ho z nuly na štvorku. Po chvíli začína byť horúci.
"Kam ti položím batožinu?"
"Fúha, môžeš aj na posteľ. Len ti robím robotu."
"Ale nie, v pohode, rád pomôžem."
"Ďakujem veľmi pekne. Už môžeš ísť," snažím sa ho nenápadne vyhodiť.
"Ok, tak ja idem. Ahoj, pekný deň."
"Ďakujem, aj tebe. Ahoj," zdvihne ruku, aby som mu zakývala.
Zavrú sa za ním dvere a ja si lahnem unavená na posteľ. Po chvíle oddychu, chytím kufor a vybalujem sa. Na spodu je môj spis. Pozerám doň. Neviem, čo s ním mám robiť. Ako začať? Čo urobiť prvé? Však tam ani veľa informácií nieje. Rozhodnem sa, že ho zavriem, vybalím zvyšné oblečenie a idem na návštevu ku Domči.

***

"Ahoj! Domča si tu?"
"Áno, poď ďalej," osmelím sa a vojdem. Dominika leží na posteli. Idem si k nej prisadnúť, keď zbadám, že v izbe sú ešte dve osoby. Nenápadne pošepkám Domči:
"Predstavíš nás?"
"Jaj, prepáč zabudla som. Lenka to je Veronika a Izabel, Izabel, Veve to je Lenka."
"Ahojte, teší ma," milo sa prihovorím.
"Aj mňa, teda nás."
Sadnem si k Domči.
"A čo ty tu robíš?"
"No ja som prišla len tak na návštevu."
"Jaj, je ti smutno samej na izbe, čo?"
"No tak trochu hej," posuniem sa hlbšie na posteľ. Rozprávame, smejeme sa a hráme vankúšovú bitku až do tmy.

No a tu je ďalšia časť. Viem je to neskoro ale verím, že ste trpezlivý. Lebo "trpezlivosť ruže prináša", teda v tomto prípade nový príbeh 😊😊😊.