Kto som?

10.

Víkend
"Leni, nepôjdeš dnes niekam?" do izby mi vtrhla Domča.
"A kam?"
"Chcela som ísť plávať ale je zima, teda jeseň. Tak som rozmýšľala, či nechceš ísť do krytej plavárne?"
"Jasné, jasné. To bude super."

***

"Čo, aká je voda?"
"Super!"
"Však keby si nadávala, tak už s tebou nikam nepôjdem," so smiechom povedala. Ja som ju za to schválne ponorila do vody. Schmatla ma za nohy a rýchlym ťahom som bola už pod vodou. Snažila som sa prvá vynoriť z vody, no nepodarilo sa. Hneď po mikronádychu som dostala do tváre sprchu.
"Dominisko, ja ťa asi zabijem."
"Čože? To som nebola ja."
"A kto potom?" prstom mi ukázala, kto to spôsobil. Keď som sa otočila ku epicentru diania, už sa k nám blýžil Lukáš a troma chalanmi.
"Ty si ich volala?" nechápavo sa opýtal.
"Nie. Na čo by som to robila?"
"Ja neviem."
Priplávali sme ku kraju. Tam sa iba rozprávame.
"A vy ste predo mnou utekali?"
"Nie, nie my sme len sa trocha unavili tak sme sem prišli."
"Aha, tak je to v pohode," odvoláva preč.
Po čase chceme vyliezť z bazéna. Už nás to nebaví.

***

"Ach, prečo cestou domou pršalo? Vody som mala dosť v plavárni a potom aj cestou sem. Ach," nadávam. Domča mi iba potichu pritakáva.
"Lenka, nechaj to tak. Však sme nezmokli až tak. Kúsok trička si mala suchý."
"Aha, takže ty takto."
"Ale nie, ja sa snažím len zlepšiť situáciu."
"Tak ťa potom nezbijem. Už som sa začala tešiť."
"Lena, ty si strašná."
"Ja viem," odpoviem, "och, strašne sa nudím. Čo mám robiť?"
"Čo tak si niečo zahrať?"
"Čo?" nechápavo sa pýtam.
"No ja neviem, napríklad farára."
"Jáj, no môžme," súhlasím, "a máš karty?"
"Áno, samozrejme."

***

"Ja som ti hovorila, že vyhrám," chvastám sa výhrou veľmi rada.
"No ja som ťa nechala. Vieš, ja som štedrá a rada rozdávam radosť."
"No jasné. Zmier sa s tým, že som lepšia."
"Ale čo si domýšľavá?"
"Ja nie som domýšľavá ale pravdovravná," nenechám sa len tak poraziť, keď som už vyhrala.
"Dobre, dobre nechajme to tak."
"Vzdávaš sa?" už vyhrávam.
"Nie, nechcem sa hádať."
"Náš Einstein prehovoril," robím jej zle z lásky.
"Skončíme?"
"No dobre. Som hladná. Máš niečo na papanie?"
"Áno," odpovie a vytiahne zo skrinky čokolády, chipsy a nijaké keksy.
"Mňaaam!!! Ty si Boh."
"O ďakujem. Ale to je iba pre mňa."
"Čo???" nepochopila som, prečo sa nechce rozdeliť. Veď ja som zlatý a hlavne hladný človek.
"Nie robím si z teba prdel," a už otvára zemiakové lupienky.
"Milujem ťa! "

A ďalší príbeh. Dúfam, že sa páči. Môžte mi to napísať v komentoch.
PROSÍM! PROSÍM! PROSÍM!
Ale naozaj prisííím!