Kto som?

5.

A je ďalší deň. Na fyzike som rozmýšľala o tom, ako sa dostať k svojmu spisu. Riaditeľka skoro vôbec nevychádza zo svojho kumbáliku. Iba keď ide na obed. Lenže v tedy majú byť všeutci v jedálni. Ale keby som sa tvárila, že mi je zle, Julka by mi akože doniesla obed do izby a ja môžem uskutočniť svoj plán. Super, a mám to.

"Obeeeed! Rýchlo obed!" vonku sa zdvihol hluk vyvolaní hladom.
"Práve dnes je obed skôr, keď chceš veď vieš, čo spraviť."
"Jula, ticho. Hlavne pred Ivou. Tá všetko vykecá."
"Dobre, dobre. Ideme na to?"
"Áno, choť sa najesť a povedz, čo mi akože je."
"Idem, paaaa."
Zabuchli sa za ňou dvere a z kúpeľne vyšla Iva.
"Ty na mňa čakáš?"
"Nie, nie, je mi trochu zle, bolí ma brucho a hlava. Zostávam tu na izbe a Julka mi donesie obed."
"Chceš niaku tabletku? Ja mám liek na všetko."
"Nie, nie. Veď vieš, že ja veľmi nemusím túto chémiu."
"Tak nič, paaaaaa."
Konečne odišla. Aspoň som si vyskúšala, či sa mi dá veriť. Očividne to fungovalo.

Keď na chodbe zavládne ticho, vychádzam z izby. Riaditeľňa je o poschodie vyššie. Priblížim sa ku schdisku a obzriem sa. Nik nejde, tak pokračujem v ceste. Natiahnem nohu a zoberiem prvé tri schdy. Špička jemne oblíže shod, ktorý zavrzgá a ozvena sa tiahne po celej chodbe. Od strachu sa rozbehnem a rýchlo skončím pri dverách od riaditeľky. Stlačím kľučku a vojdem dnu. Na pravo sú vysoké drevené stavané skrine. Oproti ním sa pyšne rozprestiera krb. Je vidno, že sa s ním dlho nič nerobilo. Na podlaha sa nachádza starý vyťahaný červeno-hnedý koberec. V strede izby je stredne veľký stôl. Na ňom je úhľadný poriadok. Kalendár ukazoval správny dátum, notebook otvorený, ale s čiernou obrazovkou, ktorá bola do botky vyleštená. Perá a ceruzky sú podľa veľkosti usporiadané na ľavej strane stola. Poukazovalo to, že riaditeľka je laváčka. Sú tu dve stoličky. Jedna je mierne odsunutá od stola a druhá oproti prvej pre návštevu. Otočím sa o 180 stupňov a zbadám kovovú skrinku vo výške mojich pliec. Je v nej 12 zásuviek. Každá má na sebe lístok s určitým rozpetím písmen v abecednom poradí. Neviem, či sú spisy uložené podľa priezviska alebo podľa mena. Pozerám sa do zásuvky, kde sa nachádza písmeno M. Hľadám svoje priezvisko. Magdaléna, Marta, Martina, Mária, Mirka, Miška... Pochopila som, že je to uložené podľa mena. Nájdem si zásuvku s nápisom H-L. Na začiatku je Helena, Hilda... Pokračujem v strede zásuvky. Karin, Karolína, Katarína, Kristína, Laura, Lea, Lenka. Vytiahnem svoj spis. Otvorím ho na overenie, či som to naozaj ja. Áno, Lenka Mayerová. Zatvorím záložku a v tom do miestnosti vojde riaditeľka. Rýchlo si sadnem na sloličku a obzriem sa. Ešte sa s niekým rozpráva na chodbe. Schovám si môj spis pod sveter na chrbát. Riaditeľka vstúpi dnu, ja sa postavím a hovorím:
"Dobrý deň pani riaditeľka."
"Ďakujem, ďakujem. Môžeš si sadnúť."
Odsunie si stoličku a jemne si na ňu sadne.
"Prečo si zablúdila do mojej pracovne?"
Rýchlo rozmýšľam čo mám povedať. Poviem, čo ma hneď napadne:
"Prepáčte, ale ja som sa chcela len opýtať, či sa náhodou nedá mňa, Julu a Ivu poslať počas prerábky domova do tej istej školy. Veď nás poznáte, že sme nerozlučná trojka."
"Lenka, prepáč mi to. Ja som vás chcela poslať aspoň do toho istého mesta, ale nedalo sa. Veľmi ma to mrzí."
"A skúšali ste všetko?"
"Áno, skúšala som všetko. A nechcem ťa vyhadzovať ale mám veľa roboty."
"Jasne, chápem."
So skloneným zrakom odchádzam do izby, kde ma už čakal obed. Nie s veľkou radosťou som ho zjedla.