Dvojičky

♦ 6 ♦

V nedeľu som sa zobudila na lúče slnka, ktoré mi svietili rovno do tváre. Pretočila som sa na druhý bok a zbadala Elenu hľadiacu sa na mňa.

Neviem kedy včera prišla. Muselo to byť neskoro, keďže som ju nepočula.

,,Ahoj." zamumlem.

,,Ahoj." chrapľavo odpovie a pretrie si oči. Ja si nahlas zívnem.

,,Prepáč mi..." začali sme obe naraz.

,,Ty prvá." znova jednohlasne. Ticho sme sa zasmiali. Čakala kedy začnem.

,,Elena, prepáč mi, že som sa tak správala. Nebolo to fér voči tebe. Jednoducho mi rupli nervy." poviem ospravedlňujúco.

,,Aj ty mne prepáč, že som bola taká hlúpa a nevarovala ťa. Tiež to nebolo fér." ospravedlní sa. ,,Odpustíš mi?" opýta sa ticho. Milo sa usmejem a prejdem ku nej do postele.

,,Už som ti dávno odpustila." zamumlem do jej vyhriatej prikrývky.

,,Aj ja tebe."

,,Dobre, a teraz mi povedz, čo sa stalo medzi tebou a Stefanom." Zaškerím sa.

 Ticho zapiští do prikrývky. ,,On je... proste úžasný. Ja som sa asi vážne zaľúbila." zamumle zasnene. 

Prevrátim očami. ,,Poznáš ho tri dni. Buďme k sebe úprimní. Láska to nie je." začnem sa smiať.

Pacne ma po pleci. ,,Tak to nie je. Vážne ho mám rada." povie úprimne a trochu zasnívane.

,,Teším sa s tebou."

,,Ozaj, vieš čo povedal Stefan na tvoj výstup?" počula som, že sa usmieva.

,,Čo?" Bola som zvedavá.

,,Že to Damonovi dávno nikto tak nenatrel." začala sa smiať. Pridala som sa k nej.

,,Vieš čo je na tom celom najvtipnejšie?" povedala som pomedzi smiech.

,,Čo?" opýtala sa.

,,Že tu včera bol."

Obe sme sa prestali smiať.

,,Čože?" vyhŕkla neveriacky. 

Prikývla som.,,Včera večer bol tu v našom dome. A vravel niečo o tom, že mu je to ľúto, ako sa správal. Vraj si myslel, že to na mňa zaberie, akože budem žiarliť či čo, ale že som iná ako ostatné dievčatá. A opýtal sa či mu odpustím." Celý čas ako som to hovorila som sa musela usmievať.

Elena na mňa vycivene hľadela. Asi neverila vlastným ušiam. ,,To fáákt? A odpustila si mu?"

,,Povedala som, že to sa ešte uvidí. Bolo to príliš? Mala som mu hneď povedať, že odpúšťam?" Vo veciach ohľadne chalanov bola vždy lepšia Elena.

,,Podľa toho ako sa tváril." povie zamyslene. Uškrnula som sa.

,,To je práve to. Ja neviem, zabuchla som pred ním dvere."

Pacla si rukou po čele. ,,Ty si stratený prípad." zamumle.

,,Ja viem."

*** 

 V pondelok sme mali fajn deň. Prekvapivo ani jednu hodinu sme nemali so Salvatorovcami. 

Čomu som bola vďačná. Stále som totiž nevedela čo mám od Damona (všimnite si, že ho už nevolám Idiot) čakať.

,,Prečítam mená všetkých prihlásených do kempu. Ak sa chce niekto ešte prihlásiť, alebo naopak odhlásiť... Dnes je posledná možnosť. V stredu odchádzame." začal vravieť tréner. 

,,A čo si máme zo sebou zobrať?" opýta sa nadšene Caroline. 

Tréner na ňu hodí unavený pohľad. ,,Všetko sa dozviete včas.", pokrúti hlavou a pokračuje. ,,Takže tie mená..." Nevenovala som mu pozornosť. Čítal zaradom asi štyridsať mien. 

Začula som meno Bonnie, Caroline potom svoje a Elenino meno. Ďalej som nepočúvala. 

,,...A posledný bratia Salvatorovci." Zložil papier. 

Takmer mi vypadli oči. Ani Elena to zrejme nevedela. Vymenili sme si prekvapené pohľady. Ten môj bol asi trochu vystrašený. Pretože som sa snažila Damonovi vyhýbať.

,,Tento zoznam budem čítať aj v ostatných triedach. Takže nikto sa nechce pridať? Alebo odhlásiť?" Všimla som si, že sa pozrel na mňa. Radšej som pozrela von oknom. 

,,Dobre. A teraz veci, čo si máte zobrať so sebou." pozrel sa pobavene na Caroline. Elena si vytiahla písací blok a zapisovala všetko čo tréner spomenul. Ja som iba sedela a hľadela von oknom. 

Už je asi neskoro povedať, že nejdem. Či?   

***