Dvojičky

♦ 8 ♦

 Už z diaľky sme zbadali dva žlté školské autobusy. 

,,Sedím pri okne." povieme zrazu obe naraz. Pozrieme sa na seba.

,,Ja sedím pri okne!" Opäť povieme spoločne. 

,,Tak to teda nie." zamrmlem. Rozbehnem sa s kufrom po chodníku. Podľa hrkotania počujem, že sa tak rozhodla aj Elena. 

,,Ja sedím pri okne." začujem za sebou Elenu. Začnem sa smiať, čo ma trochu spomalí. 

Dobehne ma. Strčím do nej lakťom. Vráti mi to. 

,,Nie... ja." vykokcem pomedzi smiech. Už sme boli tesne pri prvom autobuse.

 Ľudia okolo na nás začali vrhať pobavené pohľady a uhýnali nám z cesty. Potom sme si všimli, že stále stoja všetci vonku. Zastavili sme sa.

Tréner tu ešte nebol. Elena zahanbene sklopí pohľad. Ja sa schuti zasmejem. 

,,Aj tak sedím pri okne ja." vydýchnem. 

Elena iba pokrúti hlavou a pozrie kamsi za mňa. Ešte viacej sa začervená. Pozriem jej smerom. Obaja bratia Salvatorovci mi zakývajú. Usmejem sa na nich.

,,Keby ste tak bežali aj na telesnej." začujem zrazu trénerov výsmešný hlas. Otočím sa jeho smerom. Všetci okrem mňa a Eleny sa zasmejú. 

,,Ktorá teda sedí pri okne?" Zdvihne obočie.

,,Ja." odpovieme jednohlasne. Zase sa všetci zasmejú. Super. A teraz sme tu ako nová atrakcia. 

Tréner začal čítať mená. Vždy sa ozvalo ,,tu", ak dotyčný bol prítomný. Netrvalo dlho začula som svoje a Elenino meno. Obe sme rovnako vyhlásili, že sme prítomné, na čo sa znova väčšina ľudí zasmiala. 

Potom sa k nám pripojila vysmiata Caroline, ktorá sa držala za ruky s Tylerom. A aj Bonnie s Mattom. 

,,Ja sa ták teším!" vyhlásila Caroline. 

Pokrútila som hlavou nad jej radosťou. ,,A na čo konkrétne sa tešíš?" opýtam sa. 

,,Na tie chatky a babské večery! A vankúšové vojny!" začala vymenovávať. 

,,Hej... A kliešte a pavúky a komáre a iná krv cicajúca háveď." doplnila som ju s úsmevom. 

,,Niekto ma spomínal?" začula som prichádzajúci posmešný Damonov hlas. Za ním kráčal smiech zadržujúci Stefan. Postavil sa vedľa Eleny a vtisol jej bozk na líce pričom sa začervenala a vyhýbala sa môjmu pohľadu. 

,,V ktorej časti nášho rozhovoru si začul svoje meno?" zdvihnem obočie a pozriem sa na Damona. ,,Kliešte? Pavúky? Komáre? Háveď?" 

Vystrúha dokonalý úškrn. ,,Asi sa mi len niečo zazdalo." 

,,Dobre! Všetci do autobusov!" zvolal zrazu tréner. 

,,Sedím pri okne!" zahučali sme s Elenou naraz. Stefan sa ticho zasmial. 

,,Tak si sadni ku mne, ja ti dovolím sedieť pri okne." 

Elena po mne vrhne spýtavý pohľad. Iba prevrátim očami. Vezme jej kufor a obaja sa postavia do čakajúceho radu. Caroline sa už tlačila k Tylerovi. A Bonnie k Mattovi. To znamená... Nie! Vrhnem pohľad na Damona. 

Cez plece mal prehodenú čiernu koženú tašku a usmieval sa ako slniečko na hnoji. 

,,Prestaň sa vyškierať ako idiot." oborím sa naňho. 

Neposlúchne. Ešte viac sa usmeje.

Svoju batožinu podám vodičovi. Ten ho bez akejkoľvek jemnosti hodí do kufra autobusu.

 Mala som chuť mu niečo povedať, ale zdržala som sa. To sa stáva málokedy. Ale niekoľko dní budem rýpať do Damona. Musím sa šetriť.  

 Postavili sme sa do radu. Elena mi samozrejme nevenovala pozornosť už sa len lepila na Stefana. Caroline sa opierala o  Tylera. A Bonnie sa len tak nezáväzne rozprávala s Mattom. 

Cítila som ako sa na mňa Damon zozadu lepil. 

,,Prestaň sa o mňa stále otierať ako také mača." Otočím sa. 

,,Pripomínam ti mača?" Trochu sa ku mne skloní. Jeho dych zacítim na líci. 

Neodpoviem. Otočím sa späť ku radu, ktorý sa zatiaľ zmenšil. Vystúpila som po schodíkoch do autobusu. Všimla som si Elenu ako na mňa kýva zozadu. Sedela so Stefanom na posledných sedačkách.

Vedľa nich Caroline s Tylerom. Pred nimi Bonnie s Mattom. Ale obsadili nám dve voľné miesta. Zložila som si z pliec ruksak a vyzliekla si bundu.

Sadla som si k oknu pred Elenu. Damon sa zvalil vedľa mňa a vôbec mu nevadilo, že mi jeho koleno vadí. 

,,Sadni si ako človek." poviem a svojim kolenom buchnem do jeho. 

,,A ako sedím?" opýta sa urazene. 

,,Vážne ti mám na to odpovedať?" opýtam sa a vytočím hlavu k oknu. 

To ešte stále stojíme? Táto cesta bude nekonečná. Nemôžem sa ani pohodlne usadiť... A to vibrovanie v celom tele, ktoré sa objaví iba pri ňom mi liezlo na nervy. 

Vrátil mi buchnutie kolenom, ale neposadil sa normálne. Nepozrela som sa naňho a znova mu udrela do kolena. Zase mi to vrátil. Udrela som ho silnejšie, až ma to zabolelo. 

Tlmene sa zasmial a znova ma buchol. Otočila som ku nemu hlavu a pätou mu skočila na špičku topánky. 

,,Áu." neznelo to veľmi bolestne. Skôr zapriadol ako mačiatko. 

,,Hej vy dvaja. Už sa konečne usaďte. Drgáte mi do sedačky." otočí sa zrazu chalan sediaci pred nami. Za sebou začujem smiať sa Elenu so Stefanom. 

,,Otoč sa." povie Damon. Josh naňho vrhne zamračený pohľad, ale poslúchne. 

Zdvihnem obočie. 

,,Čo je?" opýta sa zamračene teraz on.

 Iba sa pozriem na jeho rozvalené nohy. Odfúkne si, ale už sa konečne normálne posadí.

Vtedy šofér naštartuje autobus. 

,,No, že sa aj pohneme." zamumlem. 

,,Všetci sedíte?" zakričí tréner z prednej sedačky. Prečo musí ísť v našom autobuse? Bude mi zase liezť celé tie štyri dni na nervy.

 Väčšina ľudí súhlasne odpovedala. Ja som radšej zostala ticho, aby mi neušla nejaká nadávka.

,,Emma." začujem Elenin hlas. Otočím sa ku nej. V rukách držala otvorený sáčok s gumenými cukríkmi. Zaškerím sa, pretože tieto sú moje obľúbené. Samozrejme, že sa ponúknem. 

,,Aj ja mám také?" opýtam sa a hneď si strčím dva do úst ako malé dieťa. Všimnem si Damonov pobavený pohľad. Začnem otvárať svoj ruksak. 

,,Jéééj. Asi sú Vianoce ja mám päť balíkov." usmejem sa do vnútra ruksaka. Už sa teším ako ich budem po večeroch žuvať. ,,Hneď mám krajší deň." skonštatujem spokojne. 

Po desiatich minútach cesty som sa začala vážne nudiť. Damon sa sem - tam na niečo opýtal o mojom živote. V stručnosti som mu opísala všetko čo som chcela, aby vedel. Keď som sa však opýtala niečo ja, odpovede boli vyhýbavé. 

Dozvedela som sa iba to, že so Stefanom sú tiež dvojčatá. Ich rodičia zomreli, ale nekonkretizoval to. A vraj sa prisťahovali z ďaleka. To bolo všetko. Po otázke odkiaľ presne pochádzajú ma odbil myknutím pliec. Vtedy sa naša konverzácia skončila. 

Elena so Stefanom za nami hrkútali celý čas. 

,,Kde sa chytáš na vysokú?" opýta sa zrazu. Asi počul chalanov oproti, ako sa o tom bavia. Ja som iba mykla plecami podobne ako predtým on a do uší si vložila slúchadká. 

Keď neodpovedá on, nemusím ani ja. Hlavu som si oprela o okno a hľadela na šmuhy stromov, ktoré sme míňali po ceste.