Dvojičky

♦ 12 ♦

 Začula som jeho tichý smiech. 

,,Nesmej sa mi." zasyčím pomedzi zuby. Telom mi lomcuje triaška. 

,,Prepáč." odpovie úprimne, ale aj tak sa ešte raz zasmeje. ,,Tak poď, musíme ísť ďalej." 

Chytí ma okolo pása a vezme mi z ruky baterku. Začne ňou búchať o neďaleký strom. Znova sa rozsvieti. 

Začne ňou teda svietiť všade okolo hľadajúc žlté stužky. Asi ma tým chcel upokojiť, ale nedarilo sa nič nájsť ani jemu.

,,Je to na nič." skonštatujem. Pozriem sa na mobil. Boli presne štyri hodiny. Pozriem aspoň koľko mám paličiek.  Zhrozene zazriem na displej. 

,,Nemám ani signál!" zafučím. 

Od dažďa a vetra som mala úplne premočené vlasy. Aj Damon bol mokrý, ale nevyzeral, že by mu to nejako obzvlášť vadilo. Začali mi drkotať zuby.

,,Ja toho trénera udám! Ešte neviem začo presne... Ale toto je už na mňa priveľa!" vykokcem pomedzi drkotajúce zuby. 

Damon to nijako nekomentoval... Radšej. Iba si ma viacej privinul k sebe.

,,Pozri." povie napokon. ,,Vidíš to?" zasvietil baterkou kamsi do lesa. 

Musela som prižmúriť oči. ,,Nie, čo tam je?" opýtam sa. 

,,Nejaká chata." odpovie. ,, Poď." Trochu zrýchli a začne ma ťahať tým smerom. 

Až po pár metroch som v tomto šere zbadala malú chatku. Bola celkom udržiavaná, takže sem asi chodia ľudia. Vnútri bola úplná tma. 

Vybehli sme po pár schodíkoch na malú verandu. Bola som vďačná za to, že už na mňa neprší. Celá som sa chvela.

Damon začal čosi hľadať okolo dverí. 

,,Čo to robíš?" 

,,Hľadám kľúč... Ľudia to tak robia, občas si nechávajú kľúče v blízkosti dverí. Ale žiadny nevidím... Tak po starom." skonštatuje a narovná sa. 

,,Ako po starom? Čo sa chytáš urobiť?" neviem či je to tým, že mi je zima, ale vôbec mi to nemyslelo. 

Hodí na mňa pohľad hovoriaci ,,to si vážne taká tupá?" a vykopne dvere. Vyvalím naňho oči. 

,,Damon!" vyhŕknem, ,,Prečo si to urobil!? Zničil si im dvere!" habkala som ďalej. 

,,Emma, nechám im tu peniaze na nový zámok ak chceš, ale nenechám ťa umrznúť. Celá sa trasieš... Práve ti v podstate zachraňujem život." začal vysvetľovať a vošiel do vnútra. 

Asi sekundu som nemo zízala na vykopnuté dvere. To sa mi hádam iba sníva. V tom znova hlasno zahrmelo. Prudko som vošla dnu. 

Damon už bol v malej obývačke a skláňal sa pri kozube. Netrvalo mu to dlho a nakládol v ňom oheň. Potom ku nemu prisunul kreslo pre dve osoby. 

Ja som iba stála neschopná pohybu. Celá som sa triasla a určite som musela vypadať ako zmoknuté kura. Z vlasov mi kvapkala voda rovno na nos a stekala mi ďalej dolu po tvári. 

Damon sa začal prehrabovať v skriniach až našiel dve deky. Vyzliekol si bundu a hodil ju na operadlo stoličky. Potom pribehol ku mne. 

Nechala som ho vyzliecť mi premočenú bundu. Zabalil ma najskôr do jednej a potom do druhej deky. Potom ma zdvihol, tak ľahko, ako keby som nevážila ani gram. Posadil ma na kreslo vedľa seba. Ešte mi vyzul topánky a priložil na oheň a spokojne ma nechal oprieť sa o jeho plece. 

Chvíľu mlčal, kým ma neprešla triaška. ,,Ako sa cítiš? Je ti už lepšie?" 

Prikývnem. ,,Tebe nie je zima?" 

,,Ja niečo znesiem." zasmeje sa. Celý Damon, aj v takejto situácií ho neopúšťa humor. Pomaly som zavrela oči a zaspala. 

***

Keď som ich znova otvorila, stále som sa opierala o Damona.  Začala som sa cítiť trápne. Veď ho vôbec nepoznám!

Ruku som mala voľne prehodenú cez jeho brucho a hlavu som si opierala v priehlbinke pod jeho krkom. 

Začala som dvíhať hlavu a nosom som sa mu nechtiac otrela o lícnu kosť. Zahľadel sa mi do očí a jemne sa dotkol svojimi perami o pokožku na mojom líci.

Neovládla som túžbu pobozkať ho. Jednou rukou som mu vošla do  vlasov a ústa som si pritlačila na tie jeho. 

Potiahol si ma ku sebe bližšie, takže som teraz ležala v jeho lone. Skláňal ku mne tvár, aby som mu dočiahla na pery. 

Pomaly sa odo mňa odtiahol. ,,Koľko je hodín?" 

Zamračím sa. ,,Práve som ťa pobozkala, a ty sa pýtaš koľko je hodín?" mala som chuť mu jednu vraziť.

 Ticho sa zasmial a moje nasledujúce nadávky umlčal ďalším bozkom. Vyrušilo nás vyzváňanie môjho mobilu. 

,,Volajú mi!" vyhŕknem. 

,,Práve som ťa pobozkal, a ty sa tu tešíš, že ti niekto volá?" začal napodobňovať môj hlas. Rukou som mu zakryla ústa a zodvihla. 

,,Áno?" 

,,Emma!? Vďakabohu. Všetci vás už hľadáme!" začula som Elenin  ustarostený hlas. To už je sedem hodín? 

,,Sme v poriadku. Začalo pršať... a tá búrka! Našli sme nejakú chatku a išli sa skryť!" vysvetľovala som rýchlo, lebo signál akosi slabol. 

,,Vydrž! Poviem to trénerovi!" už som ju počula slabšie. ,,Hovorí, že vie kde asi ste..." a spojenie sa prerušilo. Snažila som sa zavolať jej späť, ale signál úplne zmizol. 

,,Nenávidím tento les." hundrala som behajúc rukou stále dookola hľadajúc signál. 

,,Určite nás nájdu." povedal Damon spokojne. ,,Poďme robiť lepšie veci." 

,,Napríklad?" prestanem krúžiť rukou s mobilom. 

,,Neviem, napríklad..." a znova ma začal bozkávať. 

Už stačí len počkať...  

Toto je koniec mojej light FF s Damonom a vymyslenou Emmou :) Dúfam, že ste sa aspoň trochu odreagovali a zabavili! :) 

Ak máte chuť prečítať si niečo ďalšie z mojej tvorby stačí navštíviť môj profil! :)