Dvojičky

♦ 11 ♦

 Zobudilo ma silné búchanie na dvere. Prudko som otvorila oči. Caroline vstala prvá, takže zapla svetlo a otvorila dvere. 

,,Čo sa deje?" opýta sa rozospato. 

,,Tréner odkazuje, že sa máme teplo obliecť a zobrať si baterky. Vraj máme výlet do lesa. Nástup o desať minút." povie chalan tak isto rozospato. 

,,Koľko je preboha hodín?" opýta sa Elena. Postupne sme sa zobúdzali do krutej reality. 

,,Je jedna hodina ráno." zamumle rozospato Bonnie.

,,Ja toho chlapa zabijem!" zahulákam na celú chatku, ale začnem sa dvíhať z postele. 

O desať minút sme už stáli zívajúc pred herňou. Tréner bo zjavne rád, že nás takto všetkých zobudil.
,,Dobré ránko!" zachechtal sa. ,,Hovoril som, že sa vidíme ráno na rozcvičke. Jedna hodina je najlepšia na rozcvičenie." povedal a obláčik pary sa mu pritom dvíhal od úst. 

,,Niekde som čítala, že človek potrebuje na fungovanie osem hodín spánku." poviem namosúrene opierajúc sa unavene o Elenino plece. 

,,Nechal som vás spať až do jednej." oponuje mi. 

,,Ó, aké veľkorysé." odpoviem sarkasticky. Odignoruje ma a začne rozprávať. 

,,Pamätáte sa na príbeh, ktorý som vám hovoril pri ohnisku? O tvoroch žijúcich v tomto lese? Rozcvičíme sa tak, že ich začneme hľadať. Vo dvojiciach sa vydáte do hociktorej strany. Nemáte sa kde stratiť ak budete sledovať tieto žlté stužky." Zodvihne ruku so stužkou. 

,,A ak ho nájdeme? Je za to nejaká odmena?" opýtam sa znova sarkasticky. 

,,Budem rád ak ho stretnete práve vy slečna Gilbertová. Pravdepodobne z vás nič neostane." milo odpovie. 

Narovnám sa. ,,Pochybujem, ak pôjdete do lesa aj vy... Takú lahodnú korisť si nenechá ujsť." odpoviem na svoju obranu. Väčšina žiakov okolo sa zasmeje. 

,,Slečna Gilbertová, vy pôjdete s pánom Salvatorem... Viem, že ho máte veľmi rada." povie a ukáže rukou na Damona. 

Nedám na sebe nič vedieť. Iba ladne, podľa možnosti, prejdem ku nemu. Damon sa sladko vyškieral. Načo som iba pokrútila hlavou. 

,,Môžete ísť. Ak sa do siedmej nevrátite, budeme vás hľadať." povie veselo. 

Otočím sa k lesu. Nemám rada prechádzky. Prvú žltú stužku, ktorú som zbadala už odtrhol jeden pár pred nami. 

Zapla som si baterku a svietila kde sa len dalo. Po pol hodine cesty sme mali presne tri žlté stužky.
Damon sem- tam prehodil niečo o tom, či sa nebojím.

,,Raz sme sa s Elenou stratili v lese, bolo to strašidelné... hrozne som sa bála. Vedela som však, že nás už určite hľadajú. Aj keď som vtedy ako desať ročné decko nevedela ani ako sa pri takom stratení postupuje, jednoducho som navrhla aby sme počkali tam kde sme. Elena veľmi plakala a tak som ju začala rozosmievať, pretože aj ja som už mala na mále." krátko sa zasmejem. 

,,Asi po hodine nekonečného čakania nás konečne našli. Od vtedy som už vyrástla Damon. A ver mi. Stratiť sa v lese nie je to najhoršie čo ma môže v živote stretnúť." dokončím a vrhnem naňho dlhý pohľad. Iba prikývne, akože pochopil. 

,,Verím ti, nevyzeráš, že by si sa bála, ale predsa. Je tu tma. Máme len jednu baterku. Už dlho sme nenašli žiadnu stužku...A ten príbeh." začne ma podpichovať. 

,,Damon Salvatore! Nebojím sa nijakej vymyslenej hlúposti! Tréner to robil naschvál, lebo vedel, že pôjdeme do lesa." okríknem ho pobavene. Ticho sa zasmeje. 

,,Ale máš pravdu. Nenašli sme už dávno žiadnu stužku." zamračím sa a poriadne začnem svietiť okolo seba. Baterka mi dva krát zabliká. 

,,Práve mi to zablikalo, alebo sa mi to len zdalo? Povedz, že sa mi to len zdalo." poviem. 

,,Priznaj si to. Už sa začínaš báť." odpovie unavene. Radšej som neodpovedala. Bola to pravda, ale nebudem dávať najavo svoj strach pred Damonom. 

Bundu som si pritiahla ešte bližšie ku telu, pretože začal pofukovať silnejšie vietor. Po pár minútach chôdze sa rozpršalo. 

,,Toto sa hádam všetko deje naschvál." zamumlem plačlivo a vyhrniem si na hlavu kapucňu. 

Ticho lesa pretrhne strašidelné zahrmenie. Až ma trhne od strachu. V tom mi zhasne baterka. Vystrašenými očami pozriem na Damona. 

Zastavím. ,,Dobre... Už sa bojím. Vážne sa už bojím. Poďme naspäť." prehltnem. 

,,Pochybujem, že by sme to trafili naspäť. Musíme hľadať stužky. Pamätáš?" nevyzeral, že by sa bál. Skôr si to užíval. 

,,Tebe sa asi pocit, že si stratený páči." skonštatujem znechutene. 

,,Nie, páči sa mi byť stratený s tebou." usmeje sa. 

Znova hlasno zahrmelo. Chtiac – nechtiac som sa pritlačila na Damona.

,,Damon. Poviem ti teraz niečo, čo vie iba Elena. A prosím nikomu to nehovor." zašepkám do jeho bundy. Pevne ma objíme okolo pása.

,,Počúvam." zašepká mi do vlasov. Cítim, že sa usmieva. Tiché mrholenie ohluší ďalšie zahrmenie. 

,,Strašne sa bojím búrky." podarí sa my vytlačiť úplne ticho. Bola som rada, že ma drží, lebo som mala chuť schúliť sa na zem do klbka a rozplakať sa.