Dvojičky

♦ 1 ♦

Znudene som sa opierala o stoličku v triede. Tvárila som sa maximálne zamyslene, asi ako väčšina ľudí sediacich okolo mňa. Vlastne všetci okrem profesora sme hľadeli do blba a snažili sa prežiť hodinu dejepisu s trénerom.

,,Emma?" začula som svoje meno. Okamžite som sa vytrhla zo zamyslenia.

,,Hmm... Áno?" Vyrovnala som sa na stoličke. Niekoľko ľudí okolo mňa sa zachichotalo.

,,Niečo som sa pýtal." Zloží si tréner ruky na hrudi. Zahľadela som sa očkom na Elenu sediacu vedľa mňa.

,,1914." Vyčítala som jej z pier.

,,1914." zopakujem nahlas.

,,Áno, prvá svetová vojna začala v roku 1914. Keby ste mi venovali pozornosť, nemusela by vám radiť sestra." skonštatoval sarkasticky.

Teraz sa už väčšina ľudí zasmiala. Neviem prečo sú dnešní ľudia takí škodoradostní. Verím tomu, že keby sa opýtal niekoho druhého, tiež by nevedel odpovedať. Okrem Eleny, samozrejme.

Tréner sa otočil späť ku tabuli a začal písať poznámky.

Zahľadela som sa na Elenu. Tvárila sa celkom hrdo, pretože dávala pozor. Prevrátila som nad ňou očami a naznačila ústami ,,ďakujem". Usmiala sa na mňa a začala odpisovať z tabule.

Elena a ja sme dvoj-vaječné dvojičky. Teda podobáme sa. Až príliš na dvoj-vaječné dvojčatá, ale predsa je medzi nami niekoľko badateľných rozdielov.

Prvý rozdiel, ktorý si všimne asi každý, je farba našich vlasov. Zatiaľ čo Elena má hnedé vlasy, ja ich mám blond. Vraj je to bežné, ale predsa je to divné.

Druhý badateľný rozdiel je farba očí. Moje sú modré ako oceán. Elena ich má hnedé.

Tretí a azda najväčší rozdiel sú naše povahy. Sme ako oheň a ľad, ako svetlo a tma, ako... jednoducho absolútne rozdielne.

Okrem týchto rozdielov máme všetko rovnaké. Stavbu tela, výšku, tvár. Všetko.

Z monotónneho odpisovania z tabule nás vyrušilo klopanie na dvere. Každý v triede sa ako na povel prebral. Nie je nič lepšie ako prerušenie hodiny... Teda okrem zazvonenia.

,,Vstúpte!" zvolal tréner hlasnejšie. Dvere sa otvorili. Vstúpil riaditeľ školy a za ním dvaja chalani.

Takmer počuteľne sa všetky baby začali sústrediť na dva nové objekty na škole. Obaja boli skoro rovnako vysoký. Jeden mal svetlé vlasy a zelené oči. Oblečenú mal károvanú košeľu a cez plece prehodenú tašku.

Ten druhý ma však zaujal viac. Čierne vlasy, modré oči, čierna kožená bunda, povýšenecký úškrn... Všetko čo si môže žena priať.

Pozrela som sa na Elenu. Určite myslela na to čo ja.

,,Tak predstavte sa novým spolužiakom." počula som povedať riaditeľa.

,,Volám sa Stefan Salvatore. A toto je môj brat..." začal vravieť zeleno-oký, keď mu do reči skočil druhý.

,,Damon Salvatore." dokončil za brata. Zdalo sa mi to, alebo sa pozrel na mňa? Trhlo mi kútikom úst.

,,Tak teda, nájdite si niekde miesto." poznamená tréner. Obaja sa pohli smerom do uličky medzi mnou a Elenou. Vymenili sme si zvedavé pohľady. Zhodou okolností boli dve voľné miesta za nami.

Damon si sadol za mňa. Spokojne som sa usmiala pred seba. Aj keď ma zalial pocit nepokoja. Musela som sa trochu pomrviť na stoličke.

,,Takže budeme pokračovať. Preberáme prvú svetovú vojnu." Informoval ich tréner a znova sa otočil ku tabuli. Na chvíľu sme sa znova rozpísali. Keď mi na lavicu padol zhúžvaný papierik.

Zadívala som sa na Elenu a pomaly odbaľovala papierik pod lavicou.

Stefan je môj! Inak... všimla si si ako sa na teba Damon pozeral?

Prečítala som si obsah papierika. Znova som sa pozrela na Elenu. Obe sme sa zaškerili.

,,Slečny Gilbertové! Dnes už po druhýkrát nedávate pozor. Ešte raz a neminie vás trest." povedal nahnevane tréner.

,,Pardon." povedala som jednohlasne s Elenou.

,,Dopisovanie si papierikov cez moju hodinu je vrchol neslušnosti!" položil kriedu a poutieral si ruky blížiac sa ku mne. ,,Dajte to sem." Nastavil jednu ruku keď sa zastavil pri mojej lavici.

Obliala ma horúčava. Pomaly som mu papierik podala.

Prečítal si ho a prevrátil očami. ,,Takže Salvatorovci čo?"

Ešte, že to nekonkretizoval. Posadila som sa hlbšie do stoličky. Triedou znova prešla vlna smiechu. Počula som aj Damona za sebou.

,,Práve som zmenil názor. Emma odpovedať." Papierik zatiaľ roztrhal a zahodil do koša.
Hodila som po Elene vražedný pohľad.

,,Ďakujem ti." zamumlala som, keď som sa neochotne dvíhala zo stoličky. Hodila po mne ospravedlňujúci pohľad.

Ale tak či tak by som dnes išla odpovedať. Chodím odpovedať skoro pravidelne. Tréner si na mňa zasadol už v prváku. Tak čo už so mnou keď rada papuľujem. Ani teraz mu to neprejde bez boja.

,,Len tak medzi rečou... ten papierik písala Elena." poznamenám, keď sa postavím ku jeho stolu.

,,A?" zdvihne obočie. Myknem plecami.

Hneď po tom ma začne obstreľovať zákernými dejepisnými otázkami. Keďže som od prváku ,,vždy pripravená" chrlila som odpovede najrýchlejšie ako som dokázala. Pri jednej otázke som sa zastavila.

,,Druhú svetovú sme ešte nebrali." poznamenám.

,,A?" zopakuje. Teraz zdvihnem obočie ja.

,,Myslím, že je to v školskom poriadku. Žiaka nemôžete skúšať z látky, ktorá ešte nebola prebratá." Myknem plecami akoby nič. V triede niekto súhlasne zapíska.

Aj kvôli trénerovi som si dopodrobna naštudovala školský poriadok, presne pre takýto prípad.

Hodil po mne namosúrený pohľad. ,,Sadnúť. A nech o vás do konca hodiny ani nepočujem."

Len čo som mu chrbtom s úsmevom sa poobzerám po triede. Pohľad mi na krátku sekundu zablúdi aj k Damonovi. Škeril sa.

,,Tréner je pako." zašepkám keď si začnem sadať na stoličku. Elene ujde tiché zachichotanie sa.

Koniec hodiny prebehol v tichosti. Ďakovala som za to všetkým svätým. Aj keď vo mne vrel hnev.

Keď zazvonilo, všetci sa ako na povel zodvihli. Začala som si baliť veci do tašky nevšímajúc si bratov Salvatorovcov čakajúcich za mnou v uličke.

,,Emma." napomenula ma Elena. Nevšímala som si ani ju. Zbalenú tašku som si prehodila cez plece a usmiala sa na oboch bratov.

,,Prepáčte za zdržanie." prehodila som s krivým úsmevom na tvári. Takmer som počula ako Elena prevrátila oči. Začala ma ťahať za ruku preč z triedy. Neušiel mi trénerov pohľad.

,,Ja toho chlapa z duše nenávidím." Začala som byť vážne namosúrená.

,,Ono to zase prejde. Ale sfúkla si ho ako sviečku. Ten jeho pohľad..." začala sa smiať Elena.

,,Na nezaplatenie... ja viem." pridala som sa ku nej, aby som si niekde vybila hnev.