Tma. Všetci spia. Už sa ponorili do ríše snov. Tie krásne sny. Sny o tom šteniatku, ktoré vždy chcela. O vytúženom chlapcovi, ktorý ju bude objímať pod rozkvitnutými čerešňami a usmievať sa bude tak sladko, že aj nezrelé čerešne zmäkknú. Sny nám pomáhajú utiecť z reality. A práve ja to potrebujem. Lenže... Ja nemám krásne sny.
"Aaaa" zakričala som. Vytrhla som sa z postele a chytila som sa môjho vankúša s kvetovaným povlečením a hovorila si, že to bol len sen. Vstala som a zamierila do kuchyne. Vzala som pohár a napustila vodu. Svoje rozhorúčené pery som sa snažila schladiť márne. Začala som cítiť nával horúčavy. Pozrela som sa dole na nohy. Nieco je tu iné. Podlaha začala nepríjemne praskať. Hoci som nebola ťažká, začala som padať do tmavej a nekonečnej diery. Snažila som sa zakričať ale nešlo to. Rútila som sa bezhlavo až na kraj sveta. Vôkol som cítila chlad aj keď som bola stále rozhorúčená. Nemyslela som si, že vlastne niekedy dopadnem. Od paniky som začala jačať a neskôr lomcovať rukami vo vzduchu. Vzduch bol stále ťažší, až sa napokon nedal dýchať. Šetrila som každým nádychom a kyslík šetrila. Zalapala som po dychu ale nadýchnuť sa mi už nedalo. Neviem ako dlho dokážem vytržať bez vzduchu. Začala som sa nepríjemne dusiť a snažiť o krik. Nebolo cesty preč.
