Martin:
Znela veľmi znepokojene.
,,Roxy... ty.. ty si to nepamätáš?" Na jej tvári som uvidel prekvapenie. Už som odpoveď nečakal. Napamätá.
Zmätene pokrútila hlavou.
Na chvíľu sa zdala taká nevinná a krehká. Mal som pocit, že moje silné výdýchy ju roztrieštia na malé kúsky.
Roxy:
V hlave sa mi odohrával boj. Chcela som vyznieť čo najsilnejšie, no nedarilo sa mi to. Len som vzdychla a spýtavo sa pozrela na Martina. Pochopil, že sa dožadujem odpovedí. Pohľadom behal po miestnosti. Keď narazil na moju tvár, rozhovoril sa.
,,Jedno dievča... raz v parku... Len som sa tam šiel prejsť a ona si ku mne sadla. Chvíľu sme sa rozprávali a potom.-"
,,-A potom si ju pobozkal." Dokončila som za neho vetu. Dosť ho to prekvapilo. Zatváril sa naštvane.
,,To ona pobozkala mňa!" Skríkol. Nechápala som prečo ho to tak rozčulilo.
Prevrátila som očami a ešte dodala ,,Hŕŕdličky." Dlaňou som si zakryla ústa na znak zvracania a zasmiala sa. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.
,,Ja ju nemilujem a ani nikdy nebudem." Do prázdna pošepol. Tomuto som verila viac ako keď to vykríkol. Srdce mi podskočilo a Martin si to na mne zrejme všimol pretože sa zľhka pousmial. Nadvihla som obočie na znak pokračovania.
,,No takže... nič som o nej nevedel a nejako ten bozk neriešil. Prišiel som domov. Zvonil mi telefón, číslo bolo neznáme no nepozrel som sa naň. Ozvala sa slovami, že ma čaká dole. Ja som si myslel, že si to ty a ... teba som chcel vidieť. Bál som sa lebo si sa mi vtedy neozývala. Dúfam som, že si ma prišla prekvapiť. Vletel som jej do náruče a keď som sa odtiahol uvidel som, že je to ona. Zdrhol som dnu a napísal jej správu, ktorú som jej písať nemal... Nič by sa bez nej tebe nestalo."
Spamätávala som sa zo všetkých informácií. On ju nemiluje. Bolo mi jedno, že mám zlomený nos, a som v nemocnici, že sa neviem pohnúť a cítim sa hrozne. Mojim telom prebehla radosť. Ale počkať... stále som sa nedozvedela prečo som tu.
,,Ďalejj?" Zobudila som sa z myšlienok a drgla do Martina.
,,Ehm.. napísal som jej, že nechcem aby sa so mnou ďalej stretávala a že sa chcem venovať kamarátke Roxy. Lenže... nenapísal som to celkom tak." Zablysok sa červeňou. Bol taký rozkošný. Usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval.
,,Tak čo si teda napísal?"
,,Že ľúbim teba. A vždy aj budem. Roxy, ľúbim ťa! Prepáč, že si kvôli mne v tejto kaši. Spravím všetko pre to aby ti tá krava dala pokoj."
Biela izba. Len jeho farebné slová tu zostali visieť a moju tmavú myseľ okamžite prebodli svetlom.
,,Nechcel som ti vyznať lásku v nemocnici... Nuž... človek mieni, život mení."
Vyznať lásku? To až tak? Cítim štastie, no neviem to vyjadriť. Nedarí sa mi odpovedať.
,,Prečo nič nehovoríš? Cítim sa ako úplny idio-" -jeho slová som prerušila bozkom. Jeho oči sa rozžiarili.
,,Už to konečne dopovedz." Zasmiala som sa a on sa konečne uvoľnil.
,,začala zrejme žiarliť a vyhľadala ťa. Večer k tebe prišla. Chcela sa ťa zbaviť... Zlomila ti nos aby si mi dala pokoj a vzala ti telefón. Zistil som to hneď pretože mi poslala z tvojho telefónu sms, že ma nenávídíš a mám ti dať pokoj. Tvoji rodičia mi však zavolali, že si v nemocnici a ja som okamžite došiel."
Silno som ho chcela objať no nevedela som zdvihnúť ruky. Zakričala som a on mi vysvetlil, že teraz pár dní nebudem mať v rukách cit pretože ten pád na komodu bol dosť belestivý. Zľakla som sa, ale keď povedal, že sa z toho dostanem, uľavilo sa mi. Verím mu. Milujem ho.
