Kapitolka venovaná všetkým, ktorý mi pomohli s vybratím coveru. Ste zlatíčka: TheDuff21, cute-unicorn-girl, mimonka4 a sandra-kucejova.
Roxy:
Dneska ma púštajú z nemocnice. Konečne. Všetko bude normálne ako pred tým. Nebolo to normálne. Ale teraz už bude. Cítim to. Život predsa nemôže byť taký krutý.
Ach ako sa mýliš ty hlupaňa.
•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~
,,Domááá!" Zakričala som na celý dom, na čo hneď pribehla mama s otcom. ,,To je skvelé zlatíčko. Zachvíľu ťa čakáme v obývačke. Porozprávame sa." Silene som sa usmiala a odbehla do mojej izby.
Nič sa tu nezmenilo. To myslím vážne. Mama ani len neutrela prach. Pousmiala som sa a zvalila sa na posteľ. Zavrela som oči, už bez strachu, a zamyslela sa. O čom sa asi chcú porozprávať? Vymýšľala som si v hlave rôzne scénare o tom ako je babička chorá, o tom ako zomrela moja mačka alebo o tom aké bude ťažké sa znova začleniť do školy a dobrať učivá.
,,Roxy, mohla by si už?" Otcov nedočkavý hlas ma vytrhol z myšlienok. Zabalila som sa do dlhého šedého svetra a pomaly cupitala dole schodmi. Dávala som pozor na každý krok po studených schodoch. Prišla som do obývačky. Zvláštne. Sedeli na gauči, spolu. Na stole boli položené tri šálky čaju.
,,Dobrý deň, hľadám správne Pána Tima a Pani Samathu? Pretože tu vidím len nejaký mladý pár." Zasmiala som sa ale hneď som sa aj zarazila. Rodičia sedeli stále s kamennými výrazmi a naznačili mi aby som si sadla.
Mama si nahlas povzdychla a jedným dychom povedala. ,,Nejdeme to naťahovať Roxy. Dobre vieme, že ťa tvoj kamarát Marcel.-" ,,Martin!" Skočila som jej do reči a zamračila sa. ,,Dobre dobre tak ten. Vystavil ťa nebezpečiu. Roxy musíš nás pochopiť. Sme radi že máme zasa našu starú dcérku. Je to pre tvoje dobro zlatíčko. Nechcem to povedať takto ale... Zakazujeme ti tráviť s ním čas." Usmiali sa akoby o nič nešlo a mama ma pohladkala po stehne. Mykla som sebou a nehybne sedela. Čo má toto kurva znamenať?!
