Roxy:
Nemala by som sa na Martina hnevať. Ľúbi ju. Do toho sa starať nemôžem. Zajtra je nedeľa. Zavolám mu nech ku mne príde.
~"Cŕŕn"~
Striaslo ma. Kto by zvonil o desiatej večer? Mama a otec už spia. Váhala som či ísť otvoriť, no nakoniec som si povedala, že predsa len otvorím. Určite to budú tie staré babky, ktoré ponúkajú letáčiky "poďte so mnou do neba" alebo niečo také. Svoj mobil som zvierala pre istotu pevne v ruke a druhou rukou som odchýlila dvere.
Pohľad mi vyrazil dych. Neuvedomovala som si čo sa stalo. Len som tam bezmocne stála a snažila zapamätať obrysy jej tváre. Zacítila som horúčavu na tvári. Gravitácia mi pomohla a ja som spadla priamo na komodu. Dvere sa zatvorili.
~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•
"Roxy! Prosím vstaň! Prosím..." hlas zoslabol a počula som už len stony.
"Je mi to ľúto, no musíte odísť. Dovidenia!" Tento hlas bol veľmi pokojný a nad vecou. Bol to.... doktor? Som v nemocnici?
"Nie! Musím byť tu keď sa zobudí! Trvám na tom!" Zvýšil hlas a jeho tón sa schyľoval až ku kriku.
"Posledná pol hodina. Potom, vás budem musieť z izby vyviesť."
"Samozrejme"
Dvere sa zatvorili a ja som započula kroky mieriace priamo ku mne.
"Prepáč. Nestalo by sa to keby si ma nepoznala."
"Ale ja som rada, že- zhlboka som sa nadýchla aby mi dych vystačil na dokončenie vety. "- že ťa poznám." S veľkou snahou som otvorila oči a uvidela som to čo som vidieť chcela. Jeho. Oči mal opuchnuté, zrejme veľa nenaspal. Určite je už pondelok. Nie je v škole. Zase. Robím z neho záškoláka. Pousmiala som sa nad tou myšlienkou. Pocítila som jeho objatie. Krátke ale silné. Bál sa, že zo mňa strhne nejakú tú hadičku. Pozeral na mňa ako na zjavenie.
"Deje sa niečo?" Znepokojivo som si prešla po tvári. Au! Martin sklonil hlavu, pozrel sa na svoje nohy a zamumlal "prepáč." Nechápala som. Až pokým mi nepodal zrkadlo. Tvár mi kričala červeňou a nos som mala zakrytý v bezpečí bieleho obväzu.
"Nebude to vidieť. Doktor je skvelý. Len prosím, nehnevaj sa." Uvidela som na jeho výraze nefalšovaný smútok a náznak sĺz.
"Čo- čo sa stalo?!" Povedala som potichu. No znelo to ešte viac ublíženecky, smutne a nahnevane ako keby som mu to vykričala priamo do tváre.
"Natie" slzy už neudržal. Nevidela som chlapca plakať. Len raz. Môjho otca keď zomrel Pavol Demitra.
"Kto je kurva Natie a čo sa stalo?!" Vykríkla som, no na konci vety môj hlas nepríjemne zachrapčal. Teraz máš znieť nahnevane! Neser ma! Oborila som sa na moje hlasivky a čakala odpoveď od Martina.
