Martin:
Prečo ma zrušila? Je nejaká divná. Skúsim jej napísať.
Martin: Hej Roxy čo ti je?
Roxy: Zobrazené.
Tá musí byť poriadne nahnevaná. Na mňa? Prečo? Achh...
~Zvonenie telefónu~
Martin: Áno?
Neznáme číslo: Ahoj zlatkoo. Prepáč. Stretneme sa? Akurát som pred tvojim bytom poď von.
Martin: Roxy? Už sa na mňa nehneváš?
Neznáme číslo: Hej hej jasné... Poď dole!
Teraz! Objímem ju a poviem jej čo k nej cítim. Vybehol som dolu schodmi. Nechcel som ísť výťahom, aspoň si precvičím nohy. Otvoril som dvere od vchodu a Roxy mi vbehka do náruče. Voňala inak. Po chvíli som sa odtiahol a uvidel ju. Nebola to moja Roxy. Bola to tá baba z parku.
"Čo po mne chceš?" Zamračil som sa a odtiahol na pár metrov od nej.
"Teba" vletela mi do náruče a rukami sa mi pohrávala s vlasmi. Viem, že k dievčatám majú byť muži jemní a citliví, ale toto bolo priveľa. Sotil som ju na zem a odišiel. Posledný krát som sa pozrel tým smerom. Dvíhala sa a zazerala na mňa. Odkiaľ má do riti moje číslo?!
Vošiel som do mojej izby. Otec má nočnú a mama je na nejakej ceste za spoznávaním svojho duchovného ja. Ľahol som si na moju posteľ a zobral mobil do ruky. 4 zmeškané hovory. Neznáme číslo.
Martin: Kurva daj mi už pokoj! Ľúbim Roxy! Kto vlastne si?!
Neznáme číslo: Som Natie. Ty by si to mal vedieť zlatko!
Natie:
Martina sledujem už dlho. Ľúbim ho. Chodím do triedy vedľa no nikdy si ma nevšimol. Oči má len pre tú kravu!
Počkať... ako sa volá? Pozrela som na našu konverzáciu a prečítala jej meno. Roxy. Hmm... chúďa Roxy... taká mladá!
