Roxy:
Zavolala som Martinovi a pri tom sledovala ten pár. Zvoní. Pozrela som sa a ten chlapec lapal po mobile a odchádzal. Hovor zrušil. Bol to Martin. S nejakým krásnym dievčaťom sa pred chvíľou olizoval! .Na ňu nikdy mať nebudeš! Oči sa mi zaliali slzami. Myslela som si, že... ahh... vošla som do izby a rozplakala sa. Prečo plačem? Martin ma predsa neľúbi.. Kto by uz len ľúbil mňa?
Martin:
Prišiel som domov a hmeď som napísal Roxy.
Martin: Ahooj :* Prepáč, že som nedvíhal. Nevšimol som si hovor a vo vrecku sa asi nejak vypol. :/
Roxy: Zobrazené.
Prečo neodpisuje? Na mobile je predsa stále. Viem, že som zaklamal.. ale nemohol som jej to povedať. Nemusí mať takéto zbytočné starosti.
Roxy:
Klame. Nejdem mu odpisovať. Pomotal mi už hlavu dosť! Idem si ľahnúť. Dúfam, že aspon tá Martinova tabletka nebude lož a zaberie. Bude to určite trvať večnosť kým zaspím... ahh..
~Zvonenie budíka~
Čože? Ja... som spala! Martin je naprostí génius. Nechápem tomu. Musím mu zavolať! Nie. Nemôžeš mu zavolať. Určite je niekde s tým dievčaťom! Zosmutnela som. Mama vtrhla do izby s úsmevom a veľkým krikom. Všetci boli nadšení. Len ja nie... Ale aj tak... Zo slušnosti zavolať musím. Chcem počuť jeho hlas. Dúfam, že nespí aj keď síce je sobota ráno.
"Roxy?" Hlas mal rozospatý. Znel roztomilo. Prestaň!
"Tá tabletka... zabrala! Martin ty... si génius. Ďakujem" vykričala som na neho. Chvíľu sa neozýval no potom so smiechom dodal:
"Vidíš koľko robí viera?"
Nebol to liek. Martinovi bezhlavo dôverujem a tak som uverila aj vo funkčnosť lieku. Zbožňujem ho!
"Ahh.." zasmiala som sa.
Už žiadne nočné mory! Usmievala som sa ako debil. Toto bol najšťastnejší deň! Počkaj. Ja ti ten deň skazím! Povedali moje myšlienky a vynorili spomienku ako sa Martin oblizoval s tou babou. Telefón som položila. Mama začala s oslavnými tanečkami a ja som si dala mobil na nabíjačku.
