Časť venovaná Belladie. ❤
Ležala som na posteli ako bez duše. Bála som sa zatvoriť oči. Mama sa na mňa bezradne pozrela a odišla za otcom do vedľajšej izby. "Zasa nočné mory. Nevládze pomaly ani chodiť do školy! Len sa prizeráme na to ako naše dieťa stráca silu žiť!" Započula som plač mami. Nechcem byť na príťaž. Ani raz som ju nepočula povedať Som na ňu tak hrdá, Robí mi radosť, Som rada,že ju máme!
Nechcem takto žiť. Teda, prežívať. Ledva chodím do školy, stratila som mojich priateľov lebo si o mne myslia, že som divná. Zostal mi len Martin. Stále verí, že zlé sny ma opustia a znova s ním budem chodiť von. Dlho som ho nevidela. V škole som naposledy bola asi pred mesiacom... Nevládzem. A mama sa bojí, že skolabujem. Odpočítavam minúty a čakám na hrejivý dotyk slnka.
"Ale ja chcem ísť do školy!" Ráno som prehovárala mamu. "Cítim sa lepšie, vážne!" Klamem. Je mi hrozne. "Nie! A bodka." Skončila rozhovor a odišla do práce. Uistila som sa, že naozaj odišla a zobrala do rúk telefón.
"Martin?"
"Roxyy." Započula som v jeho hlase radosť. Potrebujem vidieť jeho úsmev.
"Véľmi potrebuješ ísť do školy?"
"Achh jaj. Za 20 minút som u teba." Uškrnul sa.
Som rada, že ho mám. ♡
Trochu som sa upravila aby sa ma chudák chlapec nezľakol. Keď prišiel slová, ktoré som mala prichystané odo mňa odišli. Zostala som len stál a pozerať na neho. Tak veľmi mi chýbal. Ihneď som sa mu hodila okolo krku. Usmieval sa na mňa tým najkrajším úsmevom.
Jeho úsmev sa však po chvíli z pier vytratil.
