Don't let me go [H.S.] SK

Chapter 8

,,Tess si si tým úplne istá?" na sucho som preglgla.

,,Cassandra myslíš si, že si robím z takýchto vecí srandu? Vyzerám tak?" podráždene nadvihla obočie a ruky si založila na prsiach. Mala nato plné právo.

,,Nie to nie. Len mi to nejde do hlavy. Prečo by sa takto ku mne správal?" vôbec nič mi nedávalo zmysel.

,,Myslíš si, že to bol on, kto mi v tú noc ublížil?" bolestne som privrela viečka. Na pár sekúnd bolo ticho.

,,Neviem. Neviem ti to takto povedať, ale myslím si, že to bol on" pevne mi hľadela do očí a ja som v tom momente zacítila tupú bolesť v srdci. Ale prečo? Veď sme spolu predsa nič nemali. Ale zožieralo ma to zvnútra, že mi takýmto najhorším spôsobom ublížil a navonok sa správal akoby sa nič nebolo stalo. Bolo to priam nepochopiteľné.

,,Cass ja-ja neviem. Možno to bol niekto iný" prisadla si bližšie ku mne a ruku mi prehodila cez plece. Všimla si, že ma to zobralo. Snažila sa ma upokojiť.

,,Bude to v poriadku. Sľubujem ti, že sa to vyrieši" šepla mi do ucha. Neplakala som, nechcela som. Bola som len..zničená.

Zbytok večera sme nerobili nič zvláštne. Prezliekli sme sa do pyžama a ľahli si do postele. Už to nebolo také, ako predtým pretože každá z nás bola ponorená do svojich vlastných myšlienok. Netrvalo dlho a obe sme zaspali.

Ráno sme sa s Tess zobudili a naraňajkovali. Obe sme mali lepšiu náladu. Po raňajkách sme sa rozlúčili a ja som odišla domov. Doma boli všetci. Mamka, teta Lucy, strýko Greg a aj Niall.

,,Cassandra, dobré ránko" privítala ma teta Lucy. Vyzula som si tenisky a krátko jej odzdravila. Pokúsila som sa o falošný úsmev, ktorý mi asi nevyšiel. Bez zbytočných slov som sa pobrala do svojej izby vybaliť si veci z kabelky. Hneď ako som to urobila zaliezla som do sprchy. Osviežujúca sprcha ma aspoň trochu prebudila a vyvolala vo mne pozitívnu energiu, ktorú som na zvyšok víkendu potrebovala. Keď som sa osprchovala tak som sa osušila a obliekla si čisté veci. Zaľahla som do postele a prázdne pozerala na strop. Bol naozaj zaujímavý.

,,Môžem?" vykukol spoza dverí Niall.

,,Poď" musela som sa veľmi premáhať aby som mu odpovedala. Krátko som sa naňho pozrela ako stojí vo dverách a opiera sa o rám.

,,Vyzeráš unavene" po tvári sa mu roztiahol úsmev.

,,Ťažká noc?" podpichol ma. Nechcela som byť k nemu nepríjemná, pretože si to vôbec nezaslúžil, no nemala som náladu rozprávať sa s niekým.

,,Tak nejak" vydýchla som. ,,Len som ti chcel povedať, aby si sa ozvala Liamovi. Vraj sa s tebou chce o niečom porozprávať" zvážnel.

Oh, Liam. Úplne by som naňho zabudla.

,,Ďakujem za odkaz" slabo som sa naňho usmiala a on už opúšťal moju izbu. Zrejme pochopil, že nemám náladu a tak sa radšej vyparil.

Celý víkend som nič zvláštne nerobila. Po pravde, nerobila som vôbec nič. Okrem toho, že som sa ozvala Liamovi a dohodli sme sa na spoločnom obede v škole. Harry mi stále vypisoval správy na Facebooku no ja som ho zámerne ignorovala. Zrejme si to všimol, a preto mi začal vypisovať ešte viac. Pre jeho upokojenie som mu raz odpísala. Napísala som mu aby prišiel v pondelok pred školu o 7:30, pretože sa s ním potrebujem o niečom porozprávať. Nechcela som dlhšie čakať. Prečo by som aj mala? Chcela som počuť pravdu, pravdu od neho.

V pondelok ráno som sa zobudila ako inak na otravný zvuk môjho budíka. Vypla som ho a lenivo sa postavila z postele. Poriadne som sa ponaťahovala a zamierila si to do kúpeľne. Bola som rada, že mám kúpeľňu vo svojej izbe pretože som tak nemusela chodiť cez celú chodbu a budiť ostatných členov tohto domu. Vykonala som rannú hygienu ako aj každé ráno a potom som si obliekla svoju školskú uniformu. Obula som si topánky a pripravila si učebnice do kabelky. Hneď ako som skončila tak som sa vybrala do kuchyne.