Mladá, ešte len 17 ročná, Lýdia, má viac tajomstiev, než väčšina normálnych tínedžerov. Má však priateľov, ktorí jej pomáhajú niesť bremeno strachu z odhalenia. Má Lýdia šancu na normálny život ? S najväčšou pravdepodobnosťou nie. No Lýdia sa tak ľa...
Strčila som kľúčik do dverí a otočila ním. Dvere sa hneď otvorili, z čoho usudzujem, že mám fotrovcov doma. Vo veľkej chodbe s drahými kachličkami som si vyzula svoje conversy a odložila ich do ... no, neviem ako to nazvať. Je to menšia miestnosť v ktorej je nespočetne veľa políc s topánkami. Ja mám vyhradenú stenu v pravo. Položila som ich na tretiu policu od dola, ktorá sa tiahla celou stenou. Táto polica bola vyhradená čisto len na converzy. Áno, mám ich veľa.
Potichu som precupitala až do obrovskej priestrannej obývačky. Niekedy ma unavovalo, že náš dom je väčší, než si dokáže hocikto predstaviť. Viete, čo sa musím nachodiť ? A tie schody. Môj bože. Ale aspoň nemusím cvičiť. Riť mám z toho ako dva šutre.
Prešla som až ku schodisku, ktoré viedlo na druhé poschodie. Bola som už v polke schodiska, keď som začula otcov namosúrený hlas.
" Vyrezali ti jazyk ? " no prosím. A je to tu.
" Prečo máš to podozrenie ? " opýtala som sa rovnako ľahostajným hlasom, aký mám vo zvyku.
" Prestaň, Lýdia. Kedy sa začneš správať, ako príkladná dcéra ? " povedal opovrhujúcim hlasom.
" Vtedy, keď ty budeš príkladným otcom. " odpovedala som drzo a pokračovala som vo výstupe hore po schodoch. Ak si myslíte, že s otcom nemám dobrý vzťah, môžem vám s určitosťou povedať, že sa nemýlite. Dá sa povedať, že ho nenávidím. Ale za tie slova by mi dala mama poza uši. Ale, klamať predsa nebudem.
Konečne som sa vyštverala na tretie poschodie. Krista, prečo tu nie je výťah ? Hneď oproti schodisku viedlo ďalšie. Do môjho raja. Tými schodmi som presvišťala ako víchor. Čakala som, kým senzor zaznamená môj pohyb a otvoria sa sklenené, dvojkrídlové, matné dvere. Senzor ma oskenoval a následne sa dvere vsunuli do steny. Akonáhle som vošla dnu, dvere sa znovu zasunuli.
" Vitaj, Lýdia. " ozvalo sa zariadenie. Aby som vám to vysvetlila. V celom dome máme nainštalované zariadenie, ktoré je vmontované do steny. Ja ho mám pri dverách. Je to menší dotykový štvorec, ne ktorom sa zakaždým objaví niečo ako robot. Digitálny robot. ( zapojte fantáziu ) Je to umelá inteligencia. Ale niekedy mi príde inteligentnejší ako zopár ľudí, ktorých stretávam.
" Ahoj Rob. " vzdychla som si a tašku som hodila doprostred obrovskej izby. Izbu pokrývali biele drevené parkety. Mala som tam obrovský, svetlo ružový a chlpatý koberec. Jedna stena napravo, bola celá presklenná s nádherným výhľadom na Los Angelskú pláž a nekonečný oceán. Moja izba mala 2 poschodia. Na prvom som teraz stála a druhé bolo akoby len polka z neho.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
( takto nejak som to myslela s týmy poschodiami )
Na tom druhom mám knižnicu, menší gauč aj visiacu guľu zo stropu, v ktorej sa dá sedieť. Dole mám posteľ, šatník, stôl, telku, počítač a kopec blbostí, vrátane obrovskej Hifi veže. Repráky som mala snáď všade.
" Prečo z tvojho hlasu cítim otravný a unavený tón. " opýtal sa ma ten robot.
" Pretože ten fakt je skutočnosťou. " a hodila som sa na koberec.
" A vlastne nie si robot ? Nemáš cítiť. " nedalo mi.
" Som, ale u teba som si zvykol rozpoznávať rôzne emócie. Stalo sa niečo ? " znovu sa začal vypytovať.
" Ani nie. Všetko je v pohode, len ma otravuje tento stereotyp. To je všetko. " ani neviem, prečo si vylievam srdce ROBOTOVI.
" Aha .... Niekto sem ide Lýdia. " oznámil mi.
" Kto ? " moja zvedavosť bola rýchlejšia, než som chcela, aby bola.
" Mama. Mám je povoliť vstup ? "
" Áno, pusti ju dnu. " dvere sa otvorili a v nich stála moja mama.
" Ahoj srdiečko. Smiem vojsť ? " opýtala sa.
" Samozrejme. Inak by sa ti neotvorili dvere. " oznámila som jej niečo, čo v skutočnosti určite vie. Ta otázka bola asi len zdvorilé gesto.
Podišla ku mne a sadla si na koberec vedľa mňa. Za toto som ju zbožňovala. Nebola ako otec. Vlastne bola úplný protiklad. Ona bola milá, láskavá a vôbec sa netvárila, ako namyslená opovrhujúca boháčka. Mama pôsobila, ako vyrovnaný človek. Narozdiel od otca chodila po dome v domácom oblečení. Myslím tím tepláky a tričko. Síce tie tepláky stáli viac než auto našich susedov, ale to je jedno. Otec bol vždy v košeli. Nikdy som ho nevidela v niečom inom. Moja mama, bola ako moja kamarátka. Vedela som jej povedať všetko, rovnako ako ona mne.
" Chcela som ti oznámiť, že dnes príde návšteva. " povedala mi a nohy si skrútila do tureckého sedu. Vždy, keď som sa na ňu pozrela, bola som fascinovaná jej výzorom. Mala krátko pred štyridsiatkou, no pleť mala dokonalejšiu, ako poniektoré silikónové dvadsiatky. A pritom nebola ani na jednej operácii.
" Aha, a čo s tým mám ja ? " otrávene som sa opýtala.
" Zlatko, prosím. Chcem, aby si tam bola aj ty. Preto som ťa prišla požiadať, aby si dnes večer ostala doma. Dnes môžeš oželieť nejakú párty, alebo kam si sa to chystala. Urobíš to pre mňa ? " opýtala sa ma tónom milujúcej matky, ktorá nechce nikoho do ničoho tlačiť. Ako som už hovorila, úplný opak otca. Ale fakt bol aj ten, že dnes som sa nikde nechystala.
" Samozrejme mami. Ak ťa to poteší tak zostanem. Ale nezaručujem, že sa budem správať tak ako treba. Toto odo mňa nemôžeš chcieť. " upozornila som ju.
" Ja viem zlatko. Ďakujem, že to akceptuješ. " usmiala sa na mňa jej oslnivým úsmevom.
" Mami ? " opýtala som sa a čakala som, kým ma vyzve, aby som dokončila otázku.
" Prosím, srdiečko. " nenechala ma dlho čakať.
" Mohli by prísť kamaráti ? " hodila som psie oči.
" Zlatko, plánuješ párty ? Dúfam, že som pozvaná. " zasmiala sa. Bože milujem ju. No uznajte. Ktorá mama, by niečo takéto povedala ?
" Neplánujem žiadnu párty, ale ver, že keby bola, tak tvoje meno svieti na vrchu zoznamu pozvaných. " zasmiala som sa a ona spolu so mnou.
" Okey, a kto k nám príde ? Melisska ? "
" Áno, príde aj Mel. Ale chcela som zavolať aj Dolanovcov. "
" Oo, aha. Jasné srdiečko. V kľude nech prídu. Už som dlho nevidela ich mamu. Hmm, musíme zájsť na kávu. Aj s Melisskinou mamkou. " rozosmiala som sa.
" A keď chceš, môžeme ísť večer na masáže, alebo do bazénov. Alebo kam len budeš chcieť. Kľudne povedz aj Melisske. Ale len my 3. Chlapcom vstup zakázaný. " tvárila sa naoko vážne no potom sme obe vyprskli do smiechu.
" Jasné. Ďakujem mami. Si najlepšia. " dala som jej pusu na líce.
" To je samozrejmosť, zlatko. Tak im zavolaj. O ôsmej máme dohodnutú rezerváciu v tej drahej reštaurácii, kde ti tak chutili tie cestoviny s lososom. " veľavravne sa na mňa pozrela.
" Ou, vážne? Skvelé. Neveríš, ale mala som na nich chuť a teraz sa neviem dočkať. " stekali mi sliny po brade nad predstavou tých cestovín. Hmm, mňam.
" Ja viem. Preto tam ideme. Ale o pol ôsmej príde tá návšteva. Takže na tie masáže, alebo kam budeš chcieť ísť, by sme mali ísť už o piatej. " oboznámila ma s časom, kedy mám expresne dopraviť svoju riť do jej auta. Prikývla som a išla som pre telefón.
