Wild life ( With Shawn Mendes )

Lil

Vbehla som do kúpeľne a nevedela, čo robiť. 

Je to tu. Môj bože, je to tu. Čo teraz ? 

" Lýdia, musíš sa upokojiť. Zhlboka dýchaj a sústreď sa na to, čo hovorím. Čo sa nedá skryť ? " V momente, ako som sa prebrala z tranzu som bola schopná rozoznávať hlasy. Nikdy v živote som si nepriala nič tak moc, ako to, aby to nebol ten, na koho sa uchýlila moja bezradná myseľ.

" Lýdia ! Počúvaj, čo rozprávam !! Lýdia, čo nemôžeme skryť ? ČO SA NEDÁ SKRYŤ ?  " hlas bol tak nástojčivý, že som sa musela podvoliť. 

" Slnko, mesiac, pravda. Slnko, mesiac a pravda. " Zhlboka som dýchala a opakovala túto slovnú hračku. Horúčava a silná potreba trhať hlavy sa postupne vzďaľovali, až úplne zmysli. Cítila som sa trápne. Nič na svete som si nepriala väčšmi, ako zvrátiť, čo sa stalo. Nechcela som, aby ma takúto videl. Takú bezbrannú, zraniteľnú a na pokraji šialenstva.

Po chvíli hlasného dýchania som však na niečo prišla. Niečo mi nešlo do hlavy. Ako vie o tejto slovnej hračke ? Odkiaľ to vie ? 

" Odkiaľ vieš o tej slovnej hračke ? " z hlasu sa mi vyparil akýkoľvek cit. Predniesla som to neutrálnym tónom, akoby o nič nešlo. Akoby práve neodhalil časť mojej temnej minulosti. 

" Hhhh. Lýdia, prosím ťa. Ja ... " začal.

" ODKIAĽ o nej vieš ? " strácala som trpezlivosť. A bolo mi jedno, že predo mnou sedí človek, ktorého poznám už od čias, kedy som ležala v kočíku. 

" Prečo si mi nikdy nepovedala, čo sa deje ? " namiesto odpovede sa ma opýtal novú otázku. 

" Moja mama zvykne hovoriť, že kto odpovedá na otázku otázku, ten sa vyhýba odpovedi. " poznamenala som sucho.

  " Prosím, porozprávajme sa. " unavene si vzdychol. Až teraz som si všimla, aký je vyčerpaný. Má celkom strhanú tvár, červené unavené oči a pod nimi veľké kruhy, ktoré pôsobili ako monokle. 

" Dobre. " rezignovane som sa utiahla k stene a čakala. 

" Lýdia, ja .... Hhhhh. Vždy som vedel, čo sa deje. Aj napriek tomu, že si mi nič nepovedala. NIKDY si mi nič nehovorila. A za to som ťa potajomky obdivoval. Dusila a stále dusíš v sebe toľko tajomstiev, že sa čudujem, že ich ešte zvládaš držať s vystretým telom. Vždy, keď som prišiel k našej lavičke a ty si tam nebola, vedel som, čo sa deje. Aj napriek tomu, že ty si vždy povedala, že sa musíš učiť, alebo ti je zle. Vedel som pravdu, Lýdia. CÍTIL som to. Viem, znie to hlúpo, ale je to tak. A raz, keď som ťa nevidel dlhšie ako dva týždne, prišiel som k vám domov. Tvoja mama mi povedala, že ti nie je dobre a hodila na mňa ospravedlňujúci úsmev, ktorý sa jej však v očiach neodzrkadľoval. Jej oči boli ponuré, unavené a vyčerpané. Veľmi som sa bál, že sa ti prihodilo niečo strašné. Že napríklad umieraš. S týmto vedomím som nemohol žiť. Keď tvoja mama chcela zavrieť dvere, vložil som medzi ne nohu. Prosila ma pohľadom, aby som odišiel, no ja som nemohol. Nakoniec si len vzdychla a pustila ma dnu. Keď som ťa uvidel, takmer som omdlel. Ležala si nehybne na posteli. Bledá ako stena. Zdalo sa mi dokonca, že si prestala dýchať. Tvoja mama mi povedala, že nikto netuší, čo s tebou je. Vraj máš v tele niečo, čo nikto iní nemá, no vraj mi viac povedať nemôže. Taktiež mi povedala, že mávaš záchvaty hnevu. Obrovského hnevu. Že pri tom celá horíš a že nikto o tom nesmie vedieť. Od vtedy, každý a jeden deň som chodil za tebou. Až kým si sa nedala dokopy. Záchvaty sa pomaly strácali a ty si bola znovu normálna. Teda, na TVOJE pomery normálna. " zasmial sa.

" No potom ste sa presťahovali a ja som musel ísť taktiež svojou cestou. No každý a jeden deň som na teba myslel a modlil sa, aby sa to už viac krát neopakovalo a aby si bola už navždy zdravá. Nič viac som nechcel. " dohovoril a pohľad sklopil do zeme.