Wild life ( With Shawn Mendes )

Smútok ? Žiaľ ?

Stojíme pred vlakovou stanicou a ja ľutujem, že som si nezobrala nič na ovievanie. Ešte chvíľu budem stáť na tomto slnku a asi zhorím.

" Rozdelíme sa do dvojíc v ktorých budete celý výlet. Čo znamená, že budete spolu na izbách, budete spolupracovať a podobne. Porozumeli ste ? " ako odpoveď jej boli utvorené dvojice. Ja som samozrejme stála vedľa Mel. Nedočkavo som si podupkávala a čakala, kedy už konečne nasadneme do toho dvojposchodového autobusu, ktorý nás odvezie do hotelu.

" No fajn. Ale budete dievča a chlapec. " povedala a ja som sa nevedela rozhodnúť, či ju chcem urížovať alebo obesiť. Postavila som sa teda ku Shawnovi.

" Taak a teraz, aby to bola väčšia zábava vám dvojice vyberiem JA. " tá stará ropucha snáď žartuje. Asi som zle počula. Čože nám chce vyberať ?!

" Amanda a Filip ... " začala čítať mená na papieriku. Ona ich mala napísaná už predtým. Mrcha jedna. Zrazu som započula Melissine meno.

" Melissa a Dallas ... " keď som počula meno druhého z jej dvojice, myslela som, že od smiechu odpadnem. Smiala som sa tak, že som sa až zadrhávala. Škodoradosť je najlepšia radosť.

" Morgensternová a Grier ... " no a je po srande. V ten moment ako to vyslovila som stíchla a všetká krv z tváre mi náhle niekam odišla.

S kým že to som ?!

Zrazu vidím, ako ku mne to monštrum kráča.

" Tak, princezná. Vyzerá to tak, že si tento výlet poriadne užijeme. Spolu. "

Ani len netušil, ako blízko k pravde bol.

V hotely

Celú cestu som mala sluchátka na ušiach. Netuším, ako vydržím ten týždeň s ním. Neprešla ešte ani hodina a už ma stihol 3X vytočiť do nepríčetna. Snažím sa ho ignorovať no nejde to.

Autobus zastavil už pred 15 minútami a ja sa trepem výťahom hore. Ani len netuším, kde sa jeho kráľovská riť nachádza. A je mi to úplne jedno.

Vďaka tomu, ako ma tá učiteľka naštartovala som si nestihla ani poobzerať krásu tohto mesta. Dokonca som si ani nevšimla v akom luxusnom hotely to sme. Aby som upresnila a vyviedla z omylu. Naša škola je jedine pre bohatých. Stredná vrstva tu nemá čo hľadať. Mne to vyhovuje.

Ocitla som sa pred dverami do našej izby. Izba číslo 326. Vytiahla som kľúče a odomkla som. Vošla som dnu a ostala som milo prekvapená. Izba bola naozaj luxusne zariadená a presne podľa môjho vkusu.

No, možno to tu nebude také zlé.

Pomyslela som si, no hneď mi vedomie pripomenulo, kto mi prischol. A môj úsmev sa už po asi miliónty krát vyparil.

Vošla som do šatníka a vybalila si veci. Keď bolo všetko v skrini, do ruky mi padlo spodné prádlo od mami. Povedala, že je na špeciálnu príležitosť. Na jedinečný moment kedy sa zo mňa stane žena. Pri spomienke na ten deň, ako mi ho dávala som sa usmiala. Ešte som ho nepoužila a tak si môžete asi domyslieť, že sa zo mňa žena ešte len stane. Kedy ? Netuším. Ale keď to príde, budem pripravená.

" Čo sa tak usmievaš jak slniečko na hnoji ? " ozval sa za mnou hlas modrookého diabla.
Pri spomienka na predošlé myšlienky som sa začervenala.

" Len tak. Nemôžem snáď ? Máš v pláne mi to zakázať ? " nenechala som ho dlho čakať.

" Nie, samozrejme že nie. Usmievaj sa koľko chceš. Pristane ti úsmev. A nemyslím taký ten tvoj falošný úsmev. Myslím tento. Prirodzený. " v očiach sa mu zablysla nejaká emócia, no kým som stihla rozoznať, čo za pocit to v ňom vyvolalo, bola preč. Jeho oči znovu nabrali taký ten oceľový podtón a v tvári sa opätovne usadil arogantný výraz.

Stále sediac na zemi som sa mu otočila chrbtom a odkladala zvyšné veci do skrine. Hlavu som mala plnú otázok typu : Čo tým myslel ? Chcel tým niečo povedať ? Čo to bol za pocit v jeho tvári ?

Celú dobu som cítila jeho mrazivý pohľad na mojom chrbte. Keď som sa otočila, uvidela som ako sa opiera o zárubňu a upiera na mňa svoj pohľad. Zamyslený pohľad. Nepozeral sa mi do očí. Pozeral sa mi na tvár, ale neviem, kde presne. V jeho očiach som znovu videla tú emóciu. Pohľad presmeroval do mojich očí a ja som bola prvý krát nervózna. Nikdy, opakujem NIKDY som nemala strach, keď sa mi niekto pozeral do očí. A už vôbec nie pri nejakom chalanovi.

Smútok ? Ľútosť ? Žiaľ ?

Mohla som len hádať. Vyzeralo to, akoby mu bolo niečo ľúto. Ale netuším, čo to mohlo byť. Skôr, než som mohla zistiť viac, uhol pohľadom a zmizol. Už som počula len zabuchnutie dverí.