Písmeno po písmene,
slovo po slove,
veta po vete,
stránka po stránke,
pomaly píšem si svoj príbeh nechcene.
To, čo považujem za správne,
ostatní považujú to za zlé konanie.
Každá časť má svoj príbeh.
Každá veta má svoj druhý význam.
Bojím sa však priznať
s tým, čo trápi ma najviac.
Strach priznať im to, čo ma trápi
je teraz slabší než chuť to spraviť.
Čo len s tými kvetmi čo by zvedli keď sa stratím?!
Čo s tými slzami čo by kvôli mne vyliali?!
Čo s tými srdciami čo by sa opätovne zlomili?!
Kiežby ma tak neľúbili..
Chuť do života ma opustila.
Odišla spolu s ňou,
s tou, ktorá mi každý deň viac a viac chýba.
Snažím sa predstierať, že všetko je v poriadku.
Dívať sa vám do očí a predstierať lásku.
Však milujem vás z celého srdca a opetujem vám vašu rodičovskú lásku,
no láska ku slobode stále rastie
a mňa už bolí srdce, keď vám takto klamem.
† † †
Ako to vyjadriť?
Ako vyjadriť to, čo nedá sa povedať slovami?
Stále sa nezahojili rany..
Ako vyjadriť pocity, čo iných by ranili?
Chcieť niečo, čo zabolí je možno sebecké.
No tam hore byť anjelom, v tvojom objatí a pri tebe.
To je niečo, čo skrývam hlboko v sebe.
Nebyť tých, čo rozžiaria mi deň.
Už dávno som tam, kde nie je zem.
Nebyť mojej Katky, už dávno nie som sama sebou.
Nebyť mojej Ronnie, už dávno neblúdim svetom.
Nebyť mojich najbližších, už dávno plačú nad mojím hrobom.
Ešte chvíľu vydržím to pre nich.
Ešte chvíľu potlačím ten pocit.
Veď ja ťa raz nájdem, keď príde tá chvíľa, ten moment keď budem ja tá privolaná.
Zatiaľ dýcham ďalej a žijem pre tento moment.
Vnútri však dúfam, že zbavím sa seba samej..
